Piata básnická zbierka Jany Bodnárovej Terče je výpravou, ktorá približuje ženu v mnohorakých historických a kultúrnych kontextoch. Dôležité miesto v tomto básnickom putovaní zohráva umenie. Mohlo by sa zdať, že Bodnárovej subjekt sa niekedy zaujíma viac o tvorivý (maliarsky, sochársky) obraz sveta, než o svet sám, ale motivická prítomnosť ťaživých dejinných výjavov naznačuje niečo iné. V
Pásmo Pavla Suržina je viacrozmerným obrazom vnútorného sveta, v ktorom sa odohráva zápas človeka na veľkej ceste k smrti. Vyhasínajúcu, trýznivú túžbu znásobuje vzťahová nenaplnenosť, samota a izolácia. Pomyselné piliere zmyslu sú vyvrátené. Život sa redukuje na tvorivú prácu, ktorá je paradoxne všetkým. Ani platonickému vzťahu k žene, lyricky umocnenému presvedčivým portrétom dvoriaceho muža s
Výber z poézie súčasného poľského básnika v preklade Petra Milčáka. Bonowiczov subjekt sa od empírie tzv. každodenných banalít dostáva k metafyzickým presahom a nedopovedanosti, k priestoru, ktorý jeho výpoveď robí autenticky dôležitou a silnou. Aj nerozsiahle Bonowiczove básne vedia byť sugestívnymi výpoveďami s naliehavými témami a bytostnými motívmi. Za načrtnutou a niekedy jednoduchou kulisou
Žena v poézii Evy Luky je iracionálna, raz vyčkávajúca, pasívna, a inokedy spod kontroly sa vymaňujúca bytosť. Opúšťa odcudzený, nespoľahlivý, civilizovaný svet, v ktorom sa ľudské stalo neľudským. Preniká do magického a podmanivého univerza snov, vízií a preludov. V neraz bizarnom príbehu osobnej mytológie sa ako záchrana črtá návrat alebo zostup do zrozumiteľnejšieho sveta zvierat a rastlín.
Autor vstupuje sériou úvah programovo do viacerých kultúrnych a umeleckých kontextov. Jeho zvedavý a objavujúci rozprávač sa cíti komfortne v prostredí divadla, fotografie, výtvarného umenia i literatúry. Je zorientovaný, vzdelaný (či skôr kultúrny) a má potrebný nadhľad. Texty vynikajú interpretačnou hĺbkou a perspektívou, v mene ktorej sa niekedy to, čo je vzdialené, približuje k čitateľovi, a
Štrpkova zbierka Medzihry. Bábky kratšie o hlavu reprezentuje jednu z poeticky, esteticky najsilnejších a najoriginálnejších výrazovo-tematických i významových polôh slovenskej ponovembrovej lyriky. Pritom práve táto zbierka ako jediná z básnických kníh I. Štrpku nevyšla na Slovensku, ale v českom vydavateľstve Torst a doteraz patrí medzi autorove najnedostupnejšie zbierky. Zbierka pôvodne vyšla
Kniha výkladovo uchopuje a interpretuje básnické dielo Ivana Štrpku, ktorý patrí u nás k najznámejším a najpopulárnejším autorom, na druhej strane je však jeho poézia čitateľskou a čiastočne i odbornou verejnosťou prijímaná ako náročná, ťažko prístupná a zrozumiteľná. Rédey k Štrpkovej lyrike nepristupuje len ako k literárnohistorickému, ale komplexnému poetologickému, literárno-estetickému
Jon Fosse (1959) sa v súčasnej svetovej literatúre presadil najmä ako dramatik a prozaik, v Nórsku však neodmysliteľne patrí medzi najuznávanejších autorov aj v oblasti poézie. K básnickej forme má blízko v celej svojej tvorbe; citeľná afinita k lyrickému žánru výrazne dotvára svojráz jeho drám i próz. Z hľadiska tém Fosseho lyriku kľúčovo definuje uvažovanie o kategóriách osobnej metafyziky
Krátke eseje známeho slovenského spisovateľa Dušana Dušeka hovoria najmä o literatúre a umení. Dušan Dušek je slovenský básnik, prozaik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež. Dušeka vnímame ako prozaika a scénaristu s typickou drobnokresbou, poetizmom, obraznosťou, hravosťou i humorom. Tieto znaky môžeme nájsť aj v knihe Veľká potreba lampášov, hoci ide o
Zbierka básní Mariána Milčáka sa rodí z otázok, ktoré majú svoj pôvod v uvažovaní o zmysle. Premýšľanie o zmysle (nielen ľudskej existencie, ale všetkého, čo jestvuje), má popri filozofickom a umeleckom aspekte aj svoj vedecký a spirituálny rozmer. Tieto na prvý pohľad vzdialené a protirečivé možnosti prístupu k svetu spája subjekt Milčákových básní ako niečo harmonické a prirodzené. Spirituálny
Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp. fascináciou možnými interpretáciami sveta, je v novej Chmelovej zbierke istý odklon od poetiky paradoxu, koincidencie; dá sa povedať, že akoby na jej úkor narástla nostalgia, došlo k prehĺbeniu emocionálnych polôh, aké sa
Básnické dielo Ivana Laučíka predstavuje nespornú a trvalú, už aj literárnovedne vykázanú hodnotu a patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v slovenskej poézii poslednej tretiny 20. storočia. V rámci Laučíkovej tvorby zaujíma osobitné postavenie práve zbierka Havránok, ktorá vyšla v prvom, neveľkom náklade vo vydavateľstve Modrý Peter v roku 1998. Táto Laučíkova posledná zbierka je pozoruhodnou z
Zbierka uzatvára neostentatívnu, no jasne rozpoznateľnú trilógiu, započatú predošlými knihami Okamih pred dopadom (2010) a Ako tieň na pľúcach (2014). Ich typickými a novou zbierkou vo viacerých ohľadoch odlišne rozvíjanými znakmi sú difúznosť identity, inakosť rôzneho druhu, nielen existenciálna úzkosť, zrkadlenie sa v roztrieštených plochách časopriestoru, asociálnosť, vyplývajúca aj z
Výber z básní poľskej poetky strednej generácie v preklade Petra Milčáka. Básne Doroty Koman sú často, ako píše iný poľský básnik Jarosław Mikołajewski, básňami o láske, ale nie sú to básne milostné. V milostných básňach je najdôležitejší nedostatok odstupu. Autorka v Stroji na čítanie sa na lásku pozerá z akéhosi pokojného ostrova vyzbrojená smrteľnými zbraňami: iróniou a dôvtipom. Básne Doroty
Świetlického zbierka Nesamozrejmé je výberom z tridsaťročnej tvorby jedného z najvýznamnejších súčasných poľských básnikov, ktorý zostavil básnik Wojciech Bonowicz. V prípade týchto veršov ide o iný typ duchovnej poézie, než akú si zvyčajne pod touto nálepkou čitatelia predstavujú. Kniha je rozdelená do 4 častí, ktoré sú koncipované ako príbeh jedného lyrického hrdinu. Duchovná symbolika umožňuje
V Rakúsovej druhom výbere z reflexií o dielach našej aj inonárodnej poézie, prózy a teoretickej literatúry ide o typ odborných reflexií, pri ktorých metodologickým východiskom je selekcia takých literárnych diel, ktoré sa dajú prijímať afirmatívne. Orientácia na kvalitné umelecké a literárnovedné publikácie umožňuje autorke používať kritiku sympatie. Texty sa usilujú zmapovať aspoň časť obrazu
Rozprávková sága, ktorá sa odvoláva na najlepšie knihy tohto žánru (Alica v krajine zázrakov, Čarodej z krajiny OZ, Nevedkove dobrodružstvá, Muminovci a iné). Je to fantastika zakotvená v jazyku a vychádzajúca z reči. Text dopĺňajú pôvodné perokresby autorky.
V súbore textov esejistického charakteru sa prirodzeným spôsobom prejavuje autorovo profesijné zameranie (básnik, prekladateľ, vydavateľ, lektor slovenského jazyka v zahraničí). Autor sa nezriedka vyjadruje k závažným, niekedy dokonca tým najvážnejším kultúrno-spoločenským otázkam na hranici života a smrti, zo spôsobu podania je však zrejmé, že sa tak deje až po tom, čo si k hodnotenému javu
Básne Ladislava Lipcseia v zbierke Svätým mečom predstavujú svet ako miesto pre zrod afirmatívneho vzťahu ku skutočnosti, kde sa všetko, čo sa má obvykle vnímať ako profánne, stáva sakrálnym. Lipcseiov lyrický subjekt má rád tento svet, ale jeho podobu napriek tomu dopĺňa svojskými presahmi a duchovnou transcendenciou. Nádych „vysokého“, ktoré sa tu pravidelne opiera o istú teleológiu, však autor
Druhé, rozšírené vydanie nateraz poslednej Štrpkovej básnickej zbierky patrí nielen k vrcholom jeho básnickej existencie, ale zároveň k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v súčasnej slovenskej poézii. Štrpkove texty sú dramatickým a naliehavým záznamom o dianí (najmä v sebe), v desivom prostredí, na pozadí (ne)apokalypticky prázdnych urbánnych kulís. Mrazivá dikcia strateného subjektu nesie v sebe