Štrpkov text Posunky, fakty, prví korčuliari je záznamom povahy a premien ľudskej existencie, jej celostnosti, ale aj prázdnoty či fragmentárnosti. Autorovo alter ego ako zvnútornený pozorovateľ postupuje chodbami labyrintu, kde sa „tvorí význam“ a „zmysel tratí“, ale kde zároveň nie je dôležité hľadanie poslednej chodby vedúcej k východu či východisku. Dobrodružstvo je v prijatí a plnosti
Kniha esejí básnika Ivana Štrpku sa snaží pomenovať isté štádium slobody, ktorá bola viac získaná ako vybojovaná. Múr síce padol, ale v ľuďoch pretrváva tradícia akéhosi nevoľníctva práve v súvislosti so slobodou. A tak prežívame akýsi kŕč roztvorenej dlane, ktorá bola v čase totality zovretá. Tá ruka sa síce otvorila, v spoločnosti sa zväčšil priestor, ale nerozvíjala svoje prirodzené pohyby a
Štrpkov text Tichá ruka, podobne ako iné básnické výpravy tohto autora, skúma identitu subjektu a v kontexte pominuteľnosti (nerovného súboju s časom) nanovo otvára otázky zmyslu ľudskej existencie. Komplikované, mnohovrstvové zaznamenávanie perspektív nazerania, dynamická a nečakaná zmenauhlov pohľadu sa premieta do generovania početných významových dimenzií, čo sa v čitateľskej skúsenosti
Román Rukojemník – jediná prozaická kniha slovenského básnika Ivana Štrpku – vychádza v treťom vydaní. A hoci venovanie znie Dežovi s pozdravom, kniha nemá memoárový charakter, ani nie je písaná ako denníkový záznam alebo spomienky na kamaráta hudobníka Deža Ursinyho, pre ktorého vyše dve desaťročia písal texty piesní k jeho albumom. Je len symbolickou poctou, Ivan Štrpka napísal výsostne
Štrpkova zbierka Medzihry. Bábky kratšie o hlavu reprezentuje jednu z poeticky, esteticky najsilnejších a najoriginálnejších výrazovo-tematických i významových polôh slovenskej ponovembrovej lyriky. Pritom práve táto zbierka ako jediná z básnických kníh I. Štrpku nevyšla na Slovensku, ale v českom vydavateľstve Torst a doteraz patrí medzi autorove najnedostupnejšie zbierky. Zbierka pôvodne vyšla
Nová, pätnásta básnická zbierka Ivana Štrpku zo skupiny Osamelí bežci. Na ceste k čitateľovi nepotrebuje dôvtipné komentáre ani tovaroznalecký cirkus. Nechajme básne hovoriť samé: Toľko určitých vecí pod neurčitosťou, ktorej hovoríme tma, toľko neurčitosti pod určitosťou svetla, toľko naznačených posunkov prepadajúcich sa v temnej energii práve vyhasínajúcej mysle! Nahé údy! Holé životy!
Druhé, rozšírené vydanie nateraz poslednej Štrpkovej básnickej zbierky patrí nielen k vrcholom jeho básnickej existencie, ale zároveň k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v súčasnej slovenskej poézii. Štrpkove texty sú dramatickým a naliehavým záznamom o dianí (najmä v sebe), v desivom prostredí, na pozadí (ne)apokalypticky prázdnych urbánnych kulís. Mrazivá dikcia strateného subjektu nesie v sebe
Zbierka 19 básní
Básne I. prinášajú prvé štyri Štrpkove zbierky v poradí, v akom vznikli, nie ako boli kvôli rôznym spoločenským deformáciám v tých časoch publikované. Od vydania autorovho debutu Krátke detstvo kopijníkov (1969) uplynulo už tridsaťosem rokov, napriek tomu však ponúka spolu s ďalšími troma zbierkami prvého zväzku stále živú, iskriacu poéziu. Štrpka trvá na svojich textoch. Ich otvorenosť využil
Tretí zväzok zobraných básní člena básnickej skupiny Osamelí bežci prináša autorizované vydanie štyroch zbierok poézie: Rovnisko, juhozápad. Smrť matky (1995), Majster Mu a ženské hlasy (1997), 25 básní (2003) a Hlasy a iné básne (2001). Súborné vydanie tretieho zväzku básnického diela Ivana Štrpku edične sleduje prirodzenú chronológiu vzniku textov, čo znamená, že jednotlivé zbierky sú doň
Prózu Rukojmí inspiroval autorův přítel a spolupracovník z tvůrčí dvojice Štrpka–Ursiny. Román o Dežově a vypravěčově cestě do neznáma je zároveň snem a zpěvem – elegií za zmizelého přítele.
Osamelý bežec Ivan Štrpka už kráča ďalej sám, ale môžeme si jeho nové verše v šialenom rytme rituálneho básnického tanca zhudobňovať v duchu sami: „Médium praská. Ktosi farbí. Analytici uprostred slova miznú z obrazovky. Sliedičitupo hľadia pred seba. Psovodi blednú, temní chrti sa prepadajú v čerstvej stope.“ V jeho knihe Tichá ruka nájdeme opäť toho šialeného Štrpku, ktorý sa nedá „chytiť“,
Ivan Štrpka v básnickej knihe Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad tvorivo pracuje s motívom krutosti súčasného života a konfrontuje ich s ľudskosťou a fantaskným zobrazením medziľudských vzťahov.
Druhý zväzok zobraných básní člena básnickej skupiny Osamelí bežci prináša autorizované vydanie štyroch zbierok poézie: Teraz a iné ostrovy (1981), Správy z jablka (1985), Všetko je v škrupine (1989) a Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (1997).
Básne I. prinášajú prvé štyri Štrpkove zbierky v poradí, v akom vznikli, nie ako boli kvôli rôznym spoločenským deformáciám v tých časoch publikované. Od vydania autorovho debutu Krátke detstvo kopijníkov (1969) uplynulo už tridsaťosem rokov, napriek tomu však ponúka spolu s ďalšími troma zbierkami prvého zväzku stále živú, iskriacu poéziu. Štrpka trvá na svojich textoch. Ich otvorenosť využil
Uprostred nekonečnej Tichej vojny, ktorej hluk ani zmysel nepoznám, precitám do rána ako do prázdneho zrkadla. Pohybovať sa jeho vnútrom je také anjelsky ľahké, že najmenší záblesk spomienky na voľný pohyb vzduchom mi prichodí ako prechod odporujúcou blanou tmy, ako brodenie sa tuhnúcim asfaltom. Sám pohľad je tým zrkadlom. Necudne naho striehnucim na to, čomu sa bez clonenia odovzdá. A na to, čo
Je treba pýtať sa na báseň. Čo sa tu nafukuje, kričí, vzlyká, oslepuje krikľavými šatami a vyblednutými vlasmi, v tisícich podobách? Je to horké. Báseň nepostačuje. Ničotné slová nesúce iluzórne zmysluplné tvary? Čo zavážia pred bolesťou, ktorá je skutočná? Ľahké pierko vznášajúce sa nad povrchom, vhodné ešte tak na škrtanie? A tej falošnosti a sebaklamu pritom!