Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp. fascináciou možnými interpretáciami sveta, je v novej Chmelovej zbierke istý odklon od poetiky paradoxu, koincidencie; dá sa povedať, že akoby na jej úkor narástla nostalgia, došlo k prehĺbeniu emocionálnych polôh, aké sa
Autor nevarí z prvej vody; dokonca ani z druhej. Módy a módičky sú mu cudzie, rovnako aj ošúchané slová, otrepané, duté frázy, nepotrebné reči a spevné žiale malátnych kolibríkov. Pri dôkladnejšom prizretí sa na zuby jeho básní zistíme, že je v nich iskra zakresnutá modrou mentalitou, že sú v nich plody nezvestna z ovocnejšieho stromu, že je za nimi – a pred nimi tiež – vzmach šerosvitu, ktorý
Chmel vo svojej piatej básnickej knihe skúma svet, naznačuje prepojenosť historických období, vedy, umenia a filozofie, aby vypovedal o trvaní ľudstva.
Karol Chmel, autor básnických zbierok, prekladateľ z poľskej, slovinskej, srbskej a chorvátskej literatúry, nám ponúka novú zbierku o nástrojoch, náradí a veciach vypustených z ruky. Ale naozaj... Slovenský text