Najnovšia kniha Jána Litváka List v perzštine ponúka prácu s textom skôr ako kontrapunkt k prvotine, a zároveň voľne nadväzuje na témy načrtnuté v novších Litvákových knihách básní, poviedok, čŕt a literárnych poznámok. List v perzštine k pôvodnému debutu nepridáva nič, ani z neho nič neuberá. Prvú časť knihy tvorí viacero samostatných nových textov zo súčasnosti - zážitková esej, cyklus básní,
V názve tejto knihy sa hovorí o "gramotnosti" a o "prežití" - o dvoch pojmoch, ktoré zaväzujú - a možno aj zväzujú -, ale nemýlia. Pri výbere autorov a ich maloplošných textov sme sa sústredili na to najdôležitejšie: aby bol dotyk naozaj tou najkratšou vzdialenosťou od napísaného k prečítané-mu. Poviedky s rodokmeňom rôznosti, tolerantne spolu-nažívajúce v knihe Gramotnosť prežitia, túlali sa po
V rokoch 1992-1993 uverejňovali Slovenské pohľady rubriku Alfabet. Princíp rubriky bol prostý - autor napíše text o slovách, ktoré sa začínajú tým istým začiatočným písmenom ako jeho meno. Rubrika sa stretla s veľkým záujmom autorov i čitateľov. V ročníku 1992 do nej prispelo týchto dvanásť autorov: Milan Adamčiak, Peter Breiner, Jana Cviková, Dušan Dušek, Zdeněk Eis, Rudolf Fila, Vladimír Godár,
Počúvať i rozprávať je zadarmo. A keď k tomu v rozhovore medzi ľuďmi robí prosredníka čosi ako porozumenie, je to navyše činnosť aj veľmi príjemná. Nielen tí, čo sa spolu rozprávajú, ale aj náhodní okoloidúci si môžu z takého rozhovoru ukradnúť čosi pre seba - stačí zachytiť pár slov, útržok peknej vety a aj chmúrny deň je hneď o čosi krajší. Dušan Dušek za tých 49 rokov, čo je v službách
Cesta vrezaná ako nôž do hlinenej krajiny. Cesta tesne po daždi. Uprostred vlhkom stmavnutého asfaltu ubiehajú rovnaké biele čiary. Celkom pomaly. Pomaličky. Cítiť ozón, ťažké oblaky visia ešte na prahu horizontu. Cesta. A krížom cez ňu leží rozbitý čierny klavír. Obídeme ho. Lampy. Stará skriňa s otvorenými dverami, trčia z nej rozsypané biele košele. Záclony. Črepy tanierov: modrý cibuľový vzor.
Kniha je pokračovaním súboru Listové tajomstvá z Mihalkovičovej tvorby: básnickej, esejistickej aj prekladateľskej (Rimbaud, Dickinsonová, Cros, Goethe, Verlaine, Rilke). V knihe sú tiež prítomné básne z ostatného obdobia básnikovho aktívneho reflektovania súčasnosti „vylúpnutej živými rezmi z konkrétnych faktov života“. O tomto a o takomto básnickom smerovaní Jozefa Mihalkoviča sa azda
Päť príbehov, päť scenárov – taký je podtitul druhej knihy nášho „rodinného striebra“. Autor „putuje“ od februára 1948 dejinami kľúčových udalostí, ktoré určovali morálnu kvalitu, ale aj zlyhania malého národa v srdci Európy. V piatich príbehoch-scenároch prežijeme brutálne roky päťdesiate, augustovú okupáciu v roku 1968, začiatok normalizácie, sviečkovú manifestáciu z roku 1988 a pád komunizmu v
Debut slovenského autora.
Ján Litvák v Oranžovej tráve pokračuje v hľadaní vlastného jazyka, samoreči, ktorá by najlepšie vyhovovala jeho snahe dostať sa za tajomstvá vecí. Aby sa tam dostal, vedome sa pohybuje na pomedzí rôznych žánrov. Sem-tam sa zablysne priezor zo sveta hmoty. A vtedy je to čistá poézia. iPodliak iPodliak s iPodom hľadí meravo pred seba, či kráča do schodov, či zo schodov. Čiastočne
Štrasserova literárnokritická činnosť sa vyznačuje úsilím o vyhmatnutie podstaty posudzovaného diela, dať do súvislosti jeho obsah a význam s jeho tvarom. S obľubou (a dobre) píše o dielach vecnej literatúry, o denníkoch, memoároch, zaujíma ho humoristická a satirická literatúra, skrátka texty, ktoré sú naviazané na konkrétny historický a spoločenský kontext.
Výber z esejí, básní a článkov slovenského výtvarníka, básnika, múzejníka a novinára.
Tretí súbor krátkych úvah Voľným okom prezentuje rozprávania o mediálnych presahoch, ktoré zviditeľňujú spisujúci výtvarníci alebo výtvarníčiaci spisovatelia. Mal byť aj o inšpirujúcich zásahoch literárneho diela do spriazneného, ale neilustratívneho výtvarného diela i o zvláštnych dosahoch rodom či voľbou spriaznených umelcov, rod či voľbu neberúcich na ľahkú váhu. Mali teda dopĺňať autorovu
Je treba pýtať sa na báseň. Čo sa tu nafukuje, kričí, vzlyká, oslepuje krikľavými šatami a vyblednutými vlasmi, v tisícich podobách? Je to horké. Báseň nepostačuje. Ničotné slová nesúce iluzórne zmysluplné tvary? Čo zavážia pred bolesťou, ktorá je skutočná? Ľahké pierko vznášajúce sa nad povrchom, vhodné ešte tak na škrtanie? A tej falošnosti a sebaklamu pritom!
Urobiť si jasno v otázke – čo zaradiť k rodinnému striebru slovenskej kultúry 20. storočia – vôbec nie je ľahké. Veď v konečnej fáze triedenia rozhodujú detaily, takmer nepostrehnuteľné jemnosti, subtílne odlišnosti. A pritom jediným nástrojom, ktorý nám môže pomôcť, je naša intuícia. Oleg Pastier výstižne dokáže interpretovať nielen dielo jednotlivých protagonistov, ale aj dobu, v ktorej tieto
Súbor prozaických textov Alty Vášovej Sfarbenia tvorí dvadsať farebných situácií. Ide o situácie skrytej prítomnosti medzi viditeľným a neviditeľným, staccatovitých zápisov ich latencie, neprejavenosti, nerozhodnutosti, suspendácie. Alta Vášová vytvára atmosférami a naladeniami, vznikajúcimi prostredníctvom zmyslových farebných filtrov, meniacich, odkalujúcich a zakalujúcich pôvodné vnímanie,
Vo svojom básnickom programe otvára Ivica Ruttkayová nové témy, ako sú opozícia voči stereotypom v chápaní obrazu žien, spochybňovanie zažitých klišé v interpretácii partnerských vzťahov, či kritický postoj voči komerčnej kultúre a konzumu.
Mihalkovič nechce byť širokospektrálny a umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu a konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou. V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar. No v ďalších častiach Pezinské litánie a Svetlo dňa sú už zreteľné
Žánrovo nezaraditeľné zápisníkové poznámky & glosy & postrehy & pohľadnice & reportáže a rôzne iné textové udalosti knihy Petra Repku Chvála zápisníku sú nevyčerpateľné zázračnosti postrehu a osobného spontánneho osamelobežeckého pohľadu. Sú ihneď poznateľné repkovsky charakteristickým básnicko-reportérsko-kontemplatívnym spôsobom prenikajúcim in medias res na odvrátenú stranu vecí, udalostí,
Haiku má sedemnásť slabík, čistú formu japonskej priezračnosti. Dumka, piktogram blesku, padajúci list jesenného chladu a zimného hladu, otvorená náruč a zaťatá päsť. Napriek svojej ostrovnej izolovanosti prekĺzlo haiku všade, kam sa dalo i nedalo. A nevyhlo sa ani Slovensku. To všetko je obsiahnuté v tejto antológii, ktorá je súborom toho najlepšieho sedemnásťslabičného putovania od zablysnutia
O režisérovi, ktorý najmä v šesťdesiatych rokoch minulého storočia žal svetovú slávu, doteraz niet v slovenskej kinematografickej literatúre ani dlhšej štúdie. Tým cennejšie je, že o reflexiu, nie o jeho filmovej poetike, ale o reflexiu antropologickú či existenciálnu sa pokúša esejista Július Vanovič, známy nielen príťažlivosťou svojho podania, ale aj mysliteľským, existenciálnym ponorom a