Do detstva sa vrátiť nedá. V spomienkach však zostávajú slová, vône, ľudia a drobné okamihy, z ktorých človek čerpá ešte dávno po tom, čo vyrastie. Dušan Dušek sa vracia práve k nim – k detskému šťastiu i nešťastiu a k tomu, čo si z oboch odnášame do dospelosti. Opiera sa o tri nenápadné, no podstatné schopnosti ľudského ducha: spomienku, názor a nádej. Z detskej vety „Pretože aj napriek tomu,
Pribúdajúce roky prechádzajú do nových príbehov. Pritom ide stále o ten istý strom života, či skôr o dva stromy, prerastené do spoločnej koruny. No takisto môže ísť aj o mapu. Výber z doterajšej tvorby Dušana Dušeka s názvom Kukučka za uchom mapuje a rozširuje územia životov spisovateľa Adama a jeho ženy, lekárky Škorice, ukladá ich do nových a nových atlasov. Obaja na nich ako v rozprávkach
Život kalendárov sa začína na Nový rok. Kráčajú deň po dni, stále dopredu, v každom sa dá niečo očakávať – a nie sú to len nové a nové dátumy. Aj kniha Deti v daždi je kalendárom, aj keď trochu iným, takmer opačným, je to kalendár minulého času. Záznamy, zápisy, zachytenie. Vytvára obraz blízkej minulosti, opisuje konkrétne, zväčša neveselé udalosti, hľadá v nich súvislosti a smeruje k
Pištáčik je veselý chlapík. Žije v Šaštíne – to je tam, kde si ľudia jeden z druhého radi uťahujú a radi sa na tom smejú. Pištáčik je kamarát s vrabcami, so škorcami, stehlíkmi či s drozdmi, ba aj so zlým vtáčiskom Lojzom. Okrem nich má ešte jedného kamaráta – verného psa Čujka – a veľa známych. So všetkými dobre vychádza, trápi ho len podvaznoha, známy fiškus – ušomraný Marcel. Ten mu kazí
Každé dobré slovo vo vete je vyslyšaná prosba. Bohatstvo jazyka je práve v jeho možnosti byť úsporný. Kniha Potok pod potokom je hľadaním tohto bohatstva a jej starnúci hrdina, spisovateľ Adam, sa pokúša dopátrať - komu sa zaň treba poďakovať. Hľadá, čo je a čo nie je pravda pri písaní, až napokon zistí, že píše a žije knihu o zázrakoch. A ďakuje za ňu všetkým svojim blízkym, všetkým drahým,
Strih vetra je náhla zmena v jeho rýchlosti a smere. V historkách a príbehoch rovnomennej knihy Dušana Dušeka sa prudko zrýchľuje čas. Z dní a týždňov sa stávajú hodiny, všetko mizne tak rýchlo, že neostáva iné, len sa utiekať do minulosti, strácať pamäť – a znovu ju nachádzať. Potešiť sa objavmi, že orech je opakovaním lieskovca, vajíčko je opakovaním ikry, pes je opakovaním vlka, perie je
Bola jedna babka a tá mala capka. Figu borovú! Nijakého capka nemala. No mala rodinu: syna Ignáca, ktorý bol poštárom v neťalekom mestečku, nevestu Katarínku, najrýchlejšiu cyklistku na okolí, aj vnučku Lujzku a títo všetci mali ešte niekoho. Koho? No predsa vnuka, syna a brata Ferička! Za každé huncúctvo ho ťahali za uši, až z nich zrazu mal veľké ušiská. Kto by také niečo chcel? Nikto! Aby sa
Autor je rodený básnik, aj keď sme si zvykli, že sa vyjadruje v prozaickom žánri poviedky. Počítanie na prstoch je po Dúškoch a Príbehu bez príbehu jeho treťou zbierkou, kde si - naopak - zvolil formu básne. Kniha obsahuje staršie i celkom nové texty, spolu magických 77 básní, ktoré sú priezračne jednoduché, zároveň gnómické i hravé. Vychádzajú z neobyčajných pohľadov na obyčajné veci a situácie.
Pištáčik je veselý chlapík. Žije v Šaštíne - to je tam, kde si ľudia jeden z druhého radi uťahujú a radi sa na tom smejú. Pištáčik je kamarát s vrabcami, so škorcami, stehlíkmi či s drozdami, ba aj so zlým vtáčiskom Lojzom; prilietajú do jeho záhrady, kde ich čaká čerešňa so známou reštauráciou pre všetky vtáky. Okrem nich má ešte jedného kamaráta - verného psa Čujka a veľa známych. So všetkými
Věta holá o lásce je nejfilmovějším prozaickým dílem Dušana Duška. A to nejen profesním prostředím, ve kterém se odehrávají všechny tři novely do knihy zařazené. Sám autor je známým slovenským scenáristou a scenáristiku také vyučuje na bratislavské Filmové a televizní fakultě Vysoké školy múzických umění. Postavy Duškových próz jsou plné lásky a citu a láskyplný je i přístup samotného autora k
Dušek je poetický realista, ktorý z detailov vytvára komplikovanú mozaiku vypovedajúcu o krásach, ale aj smútkoch ľudského života. Mladosť prežíval na Záhorí a v Piešťanoch. Atmosféra oboch regiónov modifikovala charakter mnohých jeho próz. Na Záhorie sa Dušek vracia aj v novele Pešo do neba. Majstrovsky poskladaná farebná vitráž ľudských osudov vytvára obraz, cez ktorý k nám prenikajú lúče
Pamäť má veľa čakární. Dá sa do nich nakuknúť, zalistovať v živote, prepašovať zopár historiek a spomienok - z hlavy na papier. Písanie je jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A zrazu sú pred nami fotografie spomienok. Dušan Dušek aj v tejto knižke kradne zo života. No nielen sebe, kradne všade, kde sa dá, zapisuje si za uši každú dobrú
"Rád by som ostal chlapcom až do smrti, rád by som do svojich knižiek prepašoval samé prekvapenia. Ohňostroje, lety v zápalkovej škatuľke až na Mesiac, trochu smútku, trochu muziky..." Trochu, a možno aj viac, z toho všetkého je i v tomto výbere poviedok. Sú to poviedky o detstve, o dospievaní, mnohé z nich zo zbierok pôvodne určených deťom. Dušekovo čarovanie majstrovsky premieňa aj tie
Niektoré knihy rastú postupne ako stromy, postupne sa im rozrastajú koruny, plné vzduchu, poletujúcich vtákov, plné ovocia. Príbehy spisovateľa Adama a jeho ženy, lekárky Škorice, sú práve z takýchto prírodných materiálov: každá haluz, každý konárik je ich ďalším a ďalším pokračovaním, vyrastajúcim z toho istého kmeňa. Ich rozprávačom môže byť napríklad vietor, ktorý to lístie, aj po opadaní,
Dušan Dušek je poetický realista, ktorý z detailov vytvára komplikovanú mozaiku vypovedajúcu o krásach, ale aj smútkoch ľudského života. Profilový výber z prozaického diela autora obsahuje poviedky z kníh Strecha domu 1972, Oči a zrak 1975, Poloha
Duškova próza Pěšky do nebe uchvacujícím způsobem demonstruje princip životního příběhu, či lépe příběhů jako zásadního impulzu pro příběh zachycený textově. Kompoziční gesto je jednoduché, střídají se deníkové záznamy z rekonstrukce domu a vzpomínky vypravěče, jistěže silně autobiografického, na důležité i epizodní etapy v životech nejbližších předků, kam až zrak a paměť dohlédne. Jsou
Počúvať i rozprávať je zadarmo. A keď k tomu v rozhovore medzi ľuďmi robí prosredníka čosi ako porozumenie, je to navyše činnosť aj veľmi príjemná. Nielen tí, čo sa spolu rozprávajú, ale aj náhodní okoloidúci si môžu z takého rozhovoru ukradnúť čosi pre seba - stačí zachytiť pár slov, útržok peknej vety a aj chmúrny deň je hneď o čosi krajší. Dušan Dušek za tých 49 rokov, čo je v službách
Tri novely Dušana Dušeka z filmárskeho prostredia spája predovšetkým ústredné slovo z názvu knihy - láska. No nejde v nich len o lásku, či lásky medzi ženami a mužmi, o všetky jej láskyplné podoby. Autor sa pokúša dotknúť, dostihnúť a dolapiť aj všetky ostatné prejavy vrúcnej a úprimnej náklonnosti k tomu, čo človek v živote robí, čo okolo seba vidí, čo všetko zažíva, čo pri tom cíti, aby to
Bola jedna babka a tá mala capka. Figu borovú! Nijakého capka nemala. No mala rodinu: syna Ignáca, ktorý bol poštárom v neďalekom mestečku, nevestu Katarínku, najrýchlejšiu cyklistku na okolí, aj vnučku Lujzku - a títo všetci mali ešte niekoho. Koho? No predsa vnuka, syna a brata Ferička! Za každé huncútctvo ho ťahali za uši, až z nich zrazu mal veľké ušiská. Kto by také niečo chcel? Nikto! Aby