Autentické rozhovory s ľuďmi žijúcimi na okraji spoločnosti (nielen) o umení spochybnia mnohé spoločenské aj umelecké stereotypy.
Adri začína obedovať šalát z rias, mrkvy a tofu. Valika jej zaželá dobrú chuť a opýta sa, čo dobrého dnes má. Adri jej pekne odpovie: Dnes mám zasa vegemenu. Bosáková to ako vždy nevydrží. Uštipačne podpichne: A čo si ty veľryba, že žerieš riasy? Predstava veľryby Adriku veľmi zaujme. Na chvíľku prestane prežúvať. V mysli skúma, kedy tak asi tou veľrybou mohla byť. V ktorej časti svojho života.
Neviem, kto je môj otec. Možno to nevie ani mama. Nepoznala som môjho deda. Nemala som brata ani strýka. V našej rodine sa muži normálne nevyskytovali. Iba mužské návštevy. Napríklad sused z piateho. Čo k nám chodil hrať žolíka. Keď som sa naučila rozprávať a môj mozoček šliapal na plné obrátky, opýtala som sa na deda. Babča sa vtedy záhadne usmiala a vytiahla fotku z šuflíka. Bol na nej vysoký
Neviem, kto je môj otec. Možno to nevie ani mama. Nepoznala som môjho deda. Nemala som brata ani strýka. V našej rodine sa muži normálne nevyskytovali. Iba mužské návštevy. Napríklad sused z piateho. Čo k nám chodil hrať žolíka. Keď som sa naučila rozprávať a môj mozoček šliapal na plné obrátky, opýtala som sa na deda. Babča sa vtedy záhadne usmiala a vytiahla fotku z šuflíka. Bol na nej vysoký