Básnik Boris Mihalkovič disponuje najvzácnejším darom: vnímavou pokorou k hodnote slova a reči, k jeho a jej možnostiam, dosahom a presahom. Jednotlivé texty Mihalkovičovej knihy Môj nebeský kôň možno pripodobniť k šperkárskej práci na budovaní a cizelovaní verša, na prelínaní niekoľkovrstvových metafor s podobenstvami a symbolmi. A predovšetkým treba na Mihalkovičovej poézii oceniť to, čo mnohým
Bonavia, vrstevnatý román s autobiografickými prvkami potvrdzujúci autorovo majstrovstvo v zachytení vlastného literárneho sveta, demonštruje Velikićovu výnimočnú rozprávačskú a jazykovú kultúru, vybrúsený štýl a cit pre pôsobivý detail. Ľúbostný príbeh z obdobia postjuhoslovanskej traumy a tranzície, univerzálne zrozumiteľná kniha, ktorej názov je odvodený od rovnomenného hotela v Rijeke;
Ľudské životy sa uzlia. Jeden s druhým. S tretím. So sebou samým. Nerozmotateľne. Neprehľadne. A pritom je to také jednoduché; stačí sa obzrieť ponad plece a vidíme celkom jasne, že všetko tu už dávno bolo. Tretia kniha Jána Púčeka s názvom Uchom ihly (a podtitulom Pletky) je stručnou históriou jednej rodiny tiahnucej sa naprieč celým dvadsiatym storočím, no najmä príbehom lásky murára Jána a
Niekoľko viet: Ján Lajčiak (3) Boris Mihalkovič: Túžba po jari a iné básne (5) Veronika Šikulová: Moje spevavce (17) Koloman Sokol: Maestro de los maestros (23) Ján Litvák: Marhuľový mesiac (41) Juraj Raýman: A riekol Jozef... (53) Stano Kočis: Kráľovka a iné (69) Taras Prochasko: Tridsaťtri téz o behu (85) Ján Púček: Poznámky pod hrubou čiarou (91) David Albahari: Dve poviedky (99) Roman Honet:
Kniha Trblet v oku básnika, osamelého bežca Ivana Laučíka, obsahuje texty napísané pomimo básní – v dlhých riadkoch. Žánrovo sú mimoriadne pestré, a preto aj nezaraditeľné. Pohybujú sa na pomedzí poviedky, či fejtónu, najbližšie však majú zrejme k žánru eseje (a ešte aj tú presahujú). Laučíkove texty publikované v knihách a časopisoch medzi rokmi 1988-2006 sú osobitým záznamom „prelomu“ a
Gabriela Rakúsová patrí k tomu typu recenzentov a tvorcov rozhlasových pásiem, ktorí pravidelne reagujú na dianie v literatúre i vo výtvarnom umení. Z hľadiska prístupu k umeleckému objektu nadväzuje jej kniha na ten typ odbornej reflexie, ktorý možno označiť ako kritiku sympatie. Literárne príspevky tejto knihy, pôvodne publikované v rozličných printových a v menšej miere i elektronických
Kniha Eugena Gindla Čelom vzad, ozvena! sleduje tridsaťtri rokov autorovej reportérskej kariéry – od prvých textov z časopisu Život, ročník 1971, až po posledné dve, ktoré vyšli v roku 2004 ako fragmenty nedokončenej knihy o Slovensku. Turecko-bulharské hranice, Ukrajina, Krym, Kosovo, tam všade je Eugen Gindl rovnako doma, ako v obciach, ktoré mali už čoskoro naveky pochovať vody Liptovskej
Básnik Ján Štrasser v svojej najnovšej zbierke Až organicky nadväzuje na svoju tvorbu z posledných desaťročí. Ostal verný svojmu minimalistickému záznamu básnickej reality, v ktorej vyhľadáva a nachádza netušené súvislosti, organizované jazykovou výstavbou básne. Jeho lyrická skratka, miestami tendujúca až k aforizmu, je však takmer vždy svieža, prekvapujúca a v konečnom dôsledku katarzná. Autor
Spisovateľ Ján Štrasser (1946) začal svoju literárnu dráhu v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia ako básnik, no zároveň sa v tom čase profiloval ako literárny kritik so zameraním na vtedajšiu mladú poéziu. Patril medzi ťažiskových autorov časopisu Mladá tvorba. Nastupujúca normalizácia zlikvidovala Mladú tvorbu a tým aj aj Štrasserove literárnokritické aktivity. Kniha Čítal som... je
Nullae, čítaj „núllé“, rozumej NIČ. Keď je niečo ničím, neznamená to, že neexistuje; keď je niečo ničím, je dobré zamyslieť sa nad naozajstnou hodnotou nepolapiteľného. Krátkodyché, krátkozraké popevky bokom – tu ide o viac. V zápase o zmysel opiera sa Peter Prokopec o múdrosť. Je to nerovný boj. Ako každý, keď v ňom stojí človek sám proti presile, ako každý, keď nejde v prvom rade o víťazstvo.
Autor nevarí z prvej vody; dokonca ani z druhej. Módy a módičky sú mu cudzie, rovnako aj ošúchané slová, otrepané, duté frázy, nepotrebné reči a spevné žiale malátnych kolibríkov. Pri dôkladnejšom prizretí sa na zuby jeho básní zistíme, že je v nich iskra zakresnutá modrou mentalitou, že sú v nich plody nezvestna z ovocnejšieho stromu, že je za nimi – a pred nimi tiež – vzmach šerosvitu, ktorý
Kniha Poker s kockami ľadu je akýmsi voľným pokračovaním dvoch kníh o Osamelých bežcoch: Pohybliví v pohyblivom (2007) a Pohybliví nehoria(2009). Listové siete osamelobežeckej trojice vytvárajú obraz malých dejín literárnej skupiny a zároveň sú aj komentármi k viac ako štyridsaťročnému obdobiu našej novodobej histórie, ktorá nebola vždy prajná a žičlivá k tvorcom vybočujúcim z presne vymedzených
Všetko nevyhnutné, osudovo nalinkované si nás stále viac a viac znepriateľuje. Odchody. Príchody. Očakávania. Stála nestálosť. Bezhraničná prelietavosť. Čokoľvek hasnúce, vyspievané. Nedajme sa, nenechajme sa preto mýliť minulým, budúcim, tobôž nie prítomným. V deň súdny nech fúknu do trúb všetci omilostení – ale nech nesúdia, lebo „deň za dňom treba vypiť do dna“. Zatiaľ ešte stále zlomkovito
Kniha Alty Vášovej Menoslov obsahuje dvadsaťšesť mikropríbehov, nadpísaných krstnými menami, zoradených podľa abecedného poriadku, ktorý tvorí akýsi telefónny zoznam knihy. Jediným údajom je podľa mena rod a podľa číslovky vek postáv, pričom vek sa pohybuje od útleho detstva do hlbokej staroby. To je vlastne aj všetko, čo sa o postavách a ich tvárach dozvieme, a veľa sa nedozvieme ani o mieste,
Texty obsiahnuté v knihe Moje mesto mapujú Slovensko celkom iným spôsobom, ako turistické bedekre či naivné maľované mapy; mapujú ho rôznymi smermi a najväčšmi do hĺbky. Rôznorodosť autorov tu dovedna spája texty beletristické, esejistické, publicistické i rozhovory. Ich autormi sú zväčša osvietení domorodci, (neraz členovia významných rodín), alebo ľudia, ktorí v tom-ktorom meste dlho žili a
Valerij Kupka sa udomácnil v kontexte súčasnej slovenskej poézie ako autor enigmatických, tajomných a nevypovedateľných obsahov situovaných do mytologického času. Alegorizujúce básnické mini príbehy pripomínajúce podobenstvo, snová a archetypálna obraznosť, vzájomné presahovanie i „prestupovanie“ jednotlivých textov, to všetko sa podieľalo na poetike, ktorú vnímame ako jedinečnú, zvláštnu, ba v
Pod názvom Nova et vetera, čiže Nové a staré, predkladá Július Vanovič jedenásť esejí o slovenskej literatúre. Žáner a kvality jeho eseje netreba predstavovať, dávno patrí medzi slovenských esejistov hodných toho mena. Treba len dodať, že práve v týchto, okrem známeho presahu jeho písania o literatúre do celokultúrnych, spoločenských a morálnych oblastí, ešte výraznejšie ako doteraz poznávame
Na začiatku svojej tvorivej cesty sa Chlebnikov vyjadril: "Kepler napísal, že počuje hudbu sfér. Ja ju však vnímam nielen ušami, ale aj očami, rozumom a celým telom." Chlebnikov žil hudbou sfér, ktorú sa usiloval prepísať do jazyka ľudí, aby aj oni počuli jej majestátne, vznešené tóny a jej prostredníctvom sa nadchli pre svoju budúcnosť. O sebe v jednej básni povedal, že je ten, "čo celú Zemeguľu
Keď ideš sám za sebou môže sa ti stať, že stretneš odraz ozveny aj tých najtichších hlasov. Nie je to isté, - ale pravdepodobné. I keď príliš silný zvuk je rovnako nepočuteľný ako slabý. A naopak. Jedno je isté: keď ideš sám za sebou, nejdeš sám. S Jurajom Mojžišom som sa už neraz zhováral. Viazane i neviazane. A vždy to bolo pre mňa užitočné. Na strohé otázky som dostával košaté odpovede. Prečo
Nepokojný a neustále experimentujúci duch Daniela Heviera prichádza aj teraz s novou knihou. Kniha Dýchanie je v istom zmysle slova najintímnejšou autorovou knihou. Za mnohorakým skúšaním foriem, tvarov a žánrov (od poézie po román, od sonetu po esej) je vždy funkčné pomenúvanie vlastnej skúsenosti.