O vine a treste nad pokazenou polievkou
Tri bezmenné postavy, žena, otec a dcéra, sedia za jedálenským stolom a už niekoľko dní obedujú to isté: pokazenú polievku – na iné nemajú. Pri rodinnom obede panuje neznesiteľné dusno, v ktorom graduje vzájomné obviňovanie, aké poznáme z rodinných melodrám, búcha sa po stole kropenom matkinými slzami. Otec tyran, zúfalá bezbranná matka a dospievajúca dcéra ako obeť večnej vojny medzi mužom a ženou... Pri tomto stole chýba druhá dcéra, ktorej sa z tohto rodinného pekla podarilo uniknúť. Štvrtou postavou hry je muž v úlohe svedomia postáv. Ten vstupuje do hry, dej zastavuje a vracia ako režisér, pohybom prsta po akomsi imaginárnom tablete; postavy hry si potom vymieňajú úlohy, on sám sa stáva jednou z nich… a postupne sa ukazuje, že úvodná „rodinná konštelácia“ nie je čierno-biela.
Takto svoju hru Polievka „zamiešal“ maďarský dramatik a herec Tamás Varga (1976). Jeho text je súčasťou rovnomennej trilógie, knižného debutu absolventa hereckej akadémie v srbskom Novom Sade, ktorý ako herec, pedagóg a kultúrny pracovník pôsobil v maďarskom prostredí, v Srbsku i Rumunsku a v súčasnosti je umeleckým šéfom Udvari Kamaraszínház v Budapešti (Dvorné komorné divadlo).
„Vo svojich hrách sa väčšinou zaoberám sebapoznávaním, posúvaním vnútorných hraníc a odhaľovaním skrytých motivácií, ktoré nás poháňajú,“ hovorí autor, ktorý sa podľa vlastných slov vždy usiluje vystúpiť z rámca zaužívaných riešení a pre svoje hry hľadá netradičné formy. „V týchto textoch nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá,“ píše o Vargovom retrospektívnom postupe dramaturg Tamás Oláh. „Hoci na začiatku všetko pôsobí jasne, zrozumiteľne a logicky, s približujúcim sa záverom sa objavuje čoraz viac nezvyčajných, zdanlivo nepochopiteľných prvkov a nečakaný zvrat napokon úplne reinterpretuje predchádzajúce akčné momenty. Ústrednou kategóriou trilógie Tamása Vargu je zločin a trest. Jeho protagonistami sú každodenné postavy, ľudia s prehreškami, s ktorými nás autor konfrontuje až v závere. Texty trilógie sú vzrušujúcimi vrcholmi súčasnej maďarskej dramatickej literatúry,“ konštatuje Oláh.
