Život chudobných obyvateľov Posillipa – rybárov, obuvníkov, stánkových predavačov – sa do istej miery mení koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, keď tam prichádzajú emigranti z východnej Európy. Všetci sú zaujatí istým tajomným starším párom, „učeným pánom“ a jeho spoločníčkou. Naokolo sa rýchlo roznesie správa, že tento cudzinec chce spasiť svet. Chudobní Taliani, ktorých na jednej strane pokúšajú komunisti, na druhej cirkev, sa s veľkou nádejou obracajú na „učeného pána“, lebo sú presvedčení, že vykoná zázrak a zariadi, aby mali lepší život...
„Oficiálny zázrak sa v Neapoli konal každý rok v prvú májovú sobotu, vo večerných hodinách. Potom sa ešte raz konal zázrak devätnásteho septembra a šestnásteho decembra, od deviatej do desiatej ráno. V tom čase začala v dóme, v relikviári, kypieť krv svätého Januária, a v Pozzuoli, na pútnickom mieste, kde vo svätyni uchovávali niekoľko kvapiek svätcovej krvi. O oficiálnom zázraku sa noviny zmieňovali každý rok. Takisto však evidovali aj iné, neoficiálne prípady divých zázrakov. Emigrácia sa vnímala ako zázrak, ale také zázraky sa nestávali často. Každú nedeľu niekto vyhral na športe, na sazke, a aj to bolo čosi zázračné, z viacerých hľadísk. Raz jedna starena v Piemonte vyhrala sedemdesiat miliónov lír, stratila však tiket, a peniaze nemohla prevziať. Aj to bol zázrak, ale prekliaty, nevydarený zázrak. Verili, že zázrak nestačí zažiť. Na zázrak treba mať aj dôvtip, bolo treba byť v strehu, keď sa v ovzduší vznášal pach zázraku, na zázrak bolo treba mať čuch, sluch a ostré oči.“
