Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom - nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie. Druhým významným motívom sú spomienky, jednotlivé situácie aj s kusmi kontextov presne tak, ako sa autorke vryli do pamäti. Rámcom celého rozprávania je životný pocit, pokračujúce hľadanie subjektívnej odpovede na najprirodzenejšie otázky - kto som, čo som? Čo je to hudba, keď je zrozumiteľná bez slov? Rozprávať? Nerozprávať? Písať? Nepísať? Pre koho?
„Mezerovitý plod“ je prvním příznakem nákazy včelstva. Napadený úl, domov, do nějž se vkrádá nemoc a smrt. Hrdinka stejnojmenné prózy Veroniky Šikulové prožívá nelehké období: její milovaná matka umírá, manžel se proměnil v cizího podivína, dospívající syn se od ní odpoutává. Ona sama stárne a neví, jak dál. Přesto je její vyprávění plné barev a drsného humoru; vzpomíná na dětství a mladá léta, přidává příběhy postav z široké rodiny i sousedů z rodné Modry. Vzniká tak kniha, v níž jsou představeny všechny podoby citu, čistý a hluboký proud vyprávění, který vtáhne každého čtenáře.
Veronika Šikulová debutovala v roku 1997 útlou knižkou Odtiene. Je to knižka skíc, portrétov a etúd. Už tento text jasne naznačil, kam sa bude autorkina literárna cesta uberať. Autobiografické skice, rodinná intimita, portréty členov rodiny, ale aj denník dospievania, prvých lások a sklamaní, manželstva aj narodenie syna. V druhej knihe Z obloka sa opäť sústreďuje na tému trojgeneračnej rodiny. Hlavná postava Mátoha, matka rodiny tretej generácie, sa vracia späť do detstva poznačeného rozvodom rodičov a z toho vyplývajúcimi ťažkosťami. V autorkinom rozprávaní sa striedajú vážne a komické až parodické polohy.
V autobiografi cky zabarveném románu Místa v síti se známá slovenská autorka Veronika Šikulová soustředí na osudy tří žen jedné rodiny: babičky Jolany, její dcery Alice a vnučky Verony, které se přímým pohledem na své převážně smutné, avšak statečné životy snaží vyrovnat se svými smutky a zmatky a najít díky nim své místo „v sítích“ kolem sebe a v sobě. Vyprávění nápaditě střídá osoby vypravěče, plasticky vykresluje hlavní postavy i rázovité místní fi gury a působivě evokuje nejen barvy, vůně, chutě světa, který je dávno pryč, ale i různé lidské tragédie působené historickými událostmi či politickými poměry. Místa v síti jsou knihou, v níž se čtenáři zpovídají silné ženy, které v okamžiku, kdy všecko ztrácejí a zůstávají samy, musí najít odvahu žít dál a pečovat o své blízké… Román vychází v citlivém překladu spisovatelky Kateřiny Tučkové, autorky bestseleru Žítkovské bohyně.
Po dvoch románoch prichádza Verona Šikulová s knižkou krátkych textov. Sú prozaické, no nielen to, sú poetické i drsné zároveň. Odhaľujú všetky autorkine tváre, všetky lásky - úprimne a otvorene. Čo tvorí jej svet? Milovaný tato, deti, Modra so svojimi bizarnými postavičkami, lesný roh, láska, záhrada, vtáky, modlitba, literatúra... No táto kniha nie je len Veronina. Kúsok od Modry žije ilustrátorka Martina Matlovičová, ktorú tieto texty očarili. Inšpirovali ju k vytvoreniu obrázkovej podoby Veroninho sveta. A tak vznikli dve paralelné rozprávania, jedno literárne, druhé výtvarné.
V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti sa Veronika Šikulová sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje "miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Jej rozprávanie sprítomňuje nielen farby, vône a chute, rôzne postavy a postavičky sveta, ktorý je dávno preč, ale hovorí aj o menších a väčších ľudských tragédiách aj zásahoch kolobehu dejín ako vojna alebo totalitná moc. Jej román vôbec nie je iba príbehom o dejinách s veľkým D a o ich zásahoch do každodenných ľudských životov, je to román, v ktorom sa čitateľovi spovedajú silné ženy, ktoré v momente, keď všetko strácajú a ostávajú na všetko samy, musia nájsť odvahu žiť ďalej a starať sa o svojich blízkych.
Hovorí sa, že zo života sa treba vyrozprávať. O čosi podobné sa svojským spôsobom snaží vo svojej knižke poviedok aj Veronika Šikulová... v časti Je mi leto si po svojom "vyrovnáva účty" s detstvom, dospievaním, rodičmi, jednotlivé poviedky na seba nadväzujú a možno tvoria príbeh, hoci každá z nich je trochu samostatným príbehom, či úryvkom zo života... druhá časť Spoviedky je akýmsi experimentovaním, variáciami na jednu a tú istú tému. Postavy a postavičky sa nemenia, nemení sa ani prostredie, autorka sa snaží o akési pohrávanie sa s krasohľadom, stačí sa pohnúť, zmeniť uhol pohľadu, zmena viet či slov a poviedka sa mení... Niektoré sú také vtipné, až sa vám chce rozplakať. A vo všetkých stretávame autorku, v rôznych podobách či polohách, spovedajúcu sa a hovoriacu opäť "iba o živote".
