Názov tejto knihy „Tiché učenie“ sa môže zdať na prvý pohľad zvláštny, dokonca až paradoxný. Pre myseľ, ktorá je zvyknutá považovať učenie za vysvetľovanie alebo prinajlepšom za praktickú ukážku, môže byť ťažké predstaviť si, že by takýto proces mohol byť tichý, bez slov.
Keď však hovoríme o meditácii, pohybujeme sa v oblasti, kde sa tradične pravda odovzdáva priamo, v tichu, pohľadom, gestom, dotykom. Jedným z najznámejších príkladov je Budhova „prednáška s kvetom“, keď Budha bez slova stál pred veľkým publikom a jeho „prednáška“ spočívala v tom, že držal kvet! Sri Chinmoy hovorí: „Všetci skutoční duchovní Majstri učia meditáciu v tichu.“
Potom nás neprekvapí, že keď takíto Majstri použijú slová, ich spôsob je poetický, paradoxný alebo mantrický, pričom zvuk alebo rytmus slov v podstate vyvoláva vlastnosti vyjadrené slovami. Cieľom je vždy obísť analytickú myseľ a hovoriť priamo k hlbšiemu zdroju vedomia, ktoré Sri Chinmoy nazýva srdcom.
Sri Chinmoy píše: „Vždy by ste mali tvoriť. Vaša tvorba je niečo, čím sa nakoniec stanete. Uvedomíte si, že vaša tvorba nie je ničím iným, ako objavením seba samého.“
„Ašpirácia,“ píše, „je plač v našom srdci. Srdce plače a túži ako horiaci plameň stúpajúci do výšky.“ A tu sa dostávame k podstate jeho učenia, k základnému princípu jeho filozofie. Meditácia nie je len pasívny proces, hoci otvorenosť a vnímavosť sú bezpochyby dôležité. To, čo je rovnako dôležité, je pozitívny, tvorivý prístup a stúpajúca ašpirácia.
„Meditácia nám ukazuje, ako sa môžeme o niečo snažiť a súčasne, ako to môžeme dosiahnuť.“
