Načo sa báť, keď sa môžeme tešiť

Človek ako chlieb. Tak mnohí hovorili jezuitskom pátrovi Jozefovi Porubčanovi. Na stránkach tejto útlej knižky načiera do hlbokej a ťažkej témy ľudskej staroby. Robí to v súlade s veľkou evanjeliovou víziou rozvoja lásky a jej vyvrcholenia v naplnení Božích zámerov. Toto videnie sveta vo svojom myslení vytrvalo pestoval a rozvíjal. Tak aj starobu vidí nie ako slabnutie a chradnutie, ale ako ďalší stupeň výstupu človeka k svojmu naplneniu. Ako fázu ľudského života, ktorej sa netreba báť. Treba sa na ňu tešiť. Je to veľká téma aktuálna pre každého. Často ju otvára aj pápež František. Páter Porubčan k nej pristupuje originálne a inšpiratívne. Pozýva starnúť a mať z toho radosť.

“Nikdy som sa nestretol s Jozefom Porubčanom. Nikdy som s ním nebol na reči. Rozprával som sa s ním cez jeho dve knižočky, ktoré mi poslal. A zistil som, že sme príbuzní. Že máme spoločného Otca.” básnik Milan Rúfus

“Páter Porubčan rozumel životu. K tejto zrelosti dospel tvrdou cestou, na ktorej ako jezuita dokonale prežíval benediktínske pravidlo Ora et labora. Určité hodiny dňa tvrdo pracoval na poli a ďalšie v štúdiu a modlitbe. Z tejto sebadisciplíny mohol bohato rozdávať všetkým, s ktorými sa stretol.” biskup Rudolf Baláž

“Jozef Porubčan – muž ustavičného dôverného dialógu s Bohom, vďaka ktorému všetko v jeho živote dostalo náležité miesto.” psychologička Eva Klčovanská