Dielo Richarda Bartoliniho zobrazuje jednu z najvýznamnejších udalostí, ktoré sa odohrali na začiatku novoveku a ktorej dôsledky siahali ďaleko do budúcnosti v rámci celej strednej Európy. V odbornej literatúre je známa ako Prvý viedenský kongres, pretože 22. júla 1515 sa vo Viedni konali dvojité zásnuby habsburských a jagelovských potomkov: princezná Anna Jagelovská, dcéra kráľa Vladislava II., sa zasnúbila s arcivojvodom Ferdinandom Habsburským a princezná Mária Habsburská s českým kráľom Ľudovítom II. Jagelovským. Početné dobové dokumenty približujú priebeh udalosti z rozličných uhlov pohľadu; spomedzi ich autorov treba uviesť predovšetkým priamych účastníkov kongresu Jána Kuspiniána, Eberharda Ferbera a Petra Tomického, pričom každý bol v službách inej zúčastnenej strany. Kuspinián pôsobil na cisárskom dvore a Tomický u poľského kráľa Žigmunda I. Z hľadiska literárne najhodnotnejšieho spracovania témy nepochybne prináleží najvyššie miesto Bartolinimu, keďže popísal okolnosti týkajúce sa kongresu najsúvislejšie a najdôkladnejšie, ale aj po poetickej stránke znamenite.
Richard Bartolini (asi 1470 – 1529), básnik a kanonik v peruggijskom dóme, prešiel neskôr do služieb gurského biskupa ako sekretár a dvorný kaplán. Koncom života pôsobil ako učiteľ rétoriky a poetiky vo svojej vlasti, kde umrel roku 1529.
Cisár Maximilián poveril gurského biskupa a kardinála svätej rímskej Cirkvi Matúša Langa, u ktorého Bartolini pracoval od roku 1514, aby úplne a nerušene zabezpečil rokovania týkajúce sa uvedeného kongresu, vrátane vyriešenia problémov, ktoré s tým súviseli. Osvedčený autor ponúka vo svojom diele Hodoeporicon opis cesty gurského biskupa Matúša Langa z Augsburgu do Viedne a odtiaľ do Bratislavy, a potom jeho odchod za cisárom do Innsbrucku a naspäť. Dokázal dôverne predstaviť prostredie cisárskeho dvora a nezabudol do svojho rozprávania vsunúť históriu, etnografiu i geografiu pekných miest i zaujímavých lokalít, ktorými prechádzali. Charakterizoval významné osobnosti a ich konanie, pravdivé rozprávanie aj vymyslené príbehy zaznamenával sine ira et studio nevyhýbajúc sa ich vtipnému komentovaniu. Usiloval sa všetko popísať nestranne a triezvym perom, aby nevykreslil z komára slona. Ako humanistický vzdelanec sa snažil dávať všetko do vzájomných súvislostí a ako básnik mal zase dar pútavo a živo vyjadriť svoje myšlienky. Udalosti podával dôsledne v časovom slede, ako sa uskutočnili, ale urobil v rozprávaní veľmi veľa odbočiek, aby také množstvo materiálu mohol umiestniť do troch kníh.
V prvej knihe trojdielneho diela vykreslil cestu gurského kardinála na rokovania, ktoré až do záverečnej dohody prebiehali takmer štyri mesiace hlavne v Bratislave. Na Bratislavskom hrade podpísali prvé dve svadobné zmluvy 20. mája roku 1515 a tieto potvrdili vo Viedni v deň zásnub. Druhá kniha sa venuje popisovaniu významných cisársko-kráľovských a kniežacích udalostí: ceste gurského kardinála do Tirolska, stretnutiu cisára a troch kráľov pri Viedni a samotnej zásnubnej slávnosti. Posledná kniha obsahuje Bartoliniho slávnostný prejav, ktorý mal vo Viedni, a nakoniec opis hostiny i hier usporiadaných pri tejto príležitosti na počesť snúbencov.
Na obsahovo mimoriadne bohaté Bartoliniho dielo treba nazerať ako na historický prameň, lebo bartolinovské Hodoeporicon, ktoré má pre nás osobitnú hodnotu, sa dotýka dejín uhorských, rakúskych a severo-východných európskych štátov na prahu novoveku. Je to obdobie začiatku formovania novodobých národov i štátov, obdobie plné nepokoja a neistôt. S osobitnou silou a akcentom sa snažili presadiť na politickej scéne významné a silné rody, ale dostávali sa do pohybu i nižšie vrstvy obyvateľstva s novými nárokmi; v tom čase sa riešili dozvuky nepokojov po Dóžovom povstaní v Uhorsku roku 1514, ktoré s mimoriadnou krutosťou vzplanulo a aj bolo potlačené. Cisár Maximilián zasa viedol vojnu s francúzskym kráľom i s Benátkami a riešil opätovné rebélie u Karnov, avšak ako najväčšia hrozba nad celou Európou viselo turecké nebezpečenstvo. Otázka nebezpečenstva zo strany nepriateľov kresťanstva bola nástojčivá a popredné osobnosti stále viacej upozorňovali na potrebu neodkladne ju riešiť.
