Prvý a zároveň najznámejší román Alberta Camusa Cudzinec (L’étranger, 1942) je súčasťou tetralógie, ktorú Camus pomenoval „cyklus absurdity”. Cudzinca možno definovať ako filozofický román. Hlavný hrdina Meursault je prvým stelesnením absurdného človeka či skôr človeka stojaceho v celej svojej nahote zoči-voči absurdite sveta. Meursault je citlivý len na vnemy, ktoré zachytáva svojimi piatimi zmyslami, ľudí a okolitý svet iba pasívne pozoruje, nezúčastňuje sa na ňom. Meursault nikdy nepredstiera pocity, ktoré od človeka požadujú spoločnosť, morálka či náboženstvo, odmieta hrať hru, ktorú ľuďom vnucuje spoločnosť. Ani smrť jeho matky, ani smrť, ktorú sám úplne nezmyselne spôsobí, ho nezmenia a neuvedú do súladu s požiadavkami spoločnosti, uprostred ktorej je a ostáva cudzincom. Až keď je odsúdený na smrť a vo väzení žije v stave úplnej beznádeje, vžíva sa sám do seba a zvádza so sebou boj plný úzkosti a strachu zo smrti, ktorý ho napokon dovedie k ataraxii, k ľahostajnosti k svetu i k vlastnej smrti, v istom zmysle k úplnej slobode. Cudzinec je hlbokou reflexiou o živote v konfrontácii so smrťou – prirodzenou, násilnou aj s popravou – a s jej skutočnými i podvedomými dôsledkami. Napriek svojej zdanlivej jednoduchosti je Cudzinec natoľko ambivalentný, že jeho protagonista Meursault, odsúdený na smrť za iný zločin, než ktorý spáchal, je v podstate nevinným vrahom. Camusov román je majstrovskou kreáciou prestúpenou toľkým tajomstvom a toľkou záhadou ako sám človek, ako sám život a ako sama smrť. Nesmierna sila Camusovho textu spočíva okrem iného i v nepretržitej zámene Meursaultovho Ja za autora a za postavu, hoci formálne je celý príbeh len súvislým vnútorným monológom, akýmsi denníkom odsúdeného na smrť.
