Kniha Mareka Vadasa Malý román je súborom próz, ktorých hlavným námetom je nemožnosť pomenovať absurditu, do ktorej nás dostáva náš vlastný jazyk. Nosným motívom každej z próz je neurčitosť, ktorá sa prejavuje rozpadnutím príbehovej kostry, absurdnými či surrealistickými motívmi, prelínaním niekoľkých snových vrstiev. Medzi veľmi zvláštne črty patrí aj výrazná bezčasovosť, akési zakotvenie vo svete mimo bežných časo-priestorových súradníc. Silnou stránkou textu nie je jeho celkové vyznenie, či posolstvo – to sa skladá z množstva drobných paradoxov a kalambúrov skrytých vo vetách, na mikropláne textov. Práve na tejto úrovni možno vystopovať myslenie Mareka Vadasa a jeho čudesných postáv.
Nebýva pravidlom, že by debutant v kruhoch literárnej obce zaznamenal tak jednoznačne pozitívny ohlas. Vadas je z rodu autorov, ktorí si o stave tohto sveta nerobia ilúzie a ani ho nechcú pred čitateľom prelepovať tapetou s nejakým optimistickým vzorom. Fragmentárnosť jeho textov, večne prítomná irónia, grotesknosť, nedopovedanosť, aluzívnosť, to všetko sú symptómy absurdna, ktorými nás svet fackuje (a fuckuje), a ktoré nám Vadas tlmočí, rezignujúc na “zavedené” formy literárneho uchopovania reality. Jeho svet, to je svet panoptikum, jeho hrdinovia, to sú kreatúry, ich komunikácia, to je večný pokus o dorozumenie v ghete, ktoré nahradilo reč posunkami a činy gestami. Vadas sa tak logicky vzdáva príbehu, uceleného prúdu rozprávania a miesto toho len skladá čriepky rozbitej mozaiky, ktorá sa vzdáva nároku na úplnosť, akoby zo strachu, že jej totálnym dokončením by vznikol falošný obraz. Aj napriek tomu všetkému však Vadasova kniha drží pokope. Stmeľuje ju kultivovaná práca s jazykom, literárne fajnšmekerstvá, poučenosť inými lektúrami a navyše esprit – čo je v našom zemepisnom pásme pomerne zriedkavá ingrediencia.
(Peter Uličný)
Vadasova rezignácia na ucelený príbeh – na jeho čas i priestor, na jazyk, ktorým je rozprávaný – nie je našťastie rezignáciou na literatúru, ktorú, koniec-koncov, sám píše. Vidím tu skôr snahu hovoriť cez neurčitosť (tá je jeho témou) určitejšie a presnejšie. Tak nejako sa mu to väčšinou darí celkom vtipne...
V Malom románe je evidentná rozkoš z písania, rozkoš z perforácie, násilného a znásilňujúceho vniknutia na panensky čistú bielu stránku. A perforované panenské stránky jačia, kričia, plačú. Nie však od bolesti z perforácie, ale od rozkoše. Malý román je rozkošou z písania. A čítania.
