Pútnici a proroci

Izaiáš hovoril: „Bolo to jednej noci v chráme. Videl
som zrakom srdca a počul sluchom vnútra. Bolo
to ako mäkké svetlo, rozlievajúce sa za svitania
a zároveň ako mocný požiar slnečných lúčov. Ako
mĺkvy šelest vánku a zároveň ako hrmenie búrky!
Zatváral som oči, aby som nevidel to svetlo, ktoré
som každou čiastočkou tela cítil horieť okolo
seba. Ucítil som blízkosť kohosi, akoby sa ktosi
dotkol žeravým uhlíkom mojich perí. Pocítil som
prenikavú bolesť a hneď po nej slasť a oslobodenie.
A keď som otvoril oči, chrám bol zahalený do
šera a horeli už iba svetlá na svietniku a blkotali
už len uhlíky na kadidlovom oltári. Odvtedy nosím
v sebe akúsi páľavu, z ktorej prýštia slová, ktoré
som hovoril vám i všetkým ostatným...“