Kniha Zbigniewa Macheja, básnika, polonistu i kultúrneho diplomata, nie je čítaním na jeden dych. Volá nás do spoločenstva, v ktorom sa po špirále znova a znova posúvame do obsahov, ktoré vytvára meniaci sa priestor. A pritom sme si navzájom susedmi, spoločníkmi, kultúrne spriaznenými čitateľmi. Pohľad na individualitu Tranovského a Hviezdoslava osciluje medzi tým, čo sa nachádza v mikrokozme
Machejovu rôznorodú básnickú tvorbu ťažko jednoznačne zaradiť a charakterizovať. Básnik je považovaný za majstra metafory a vtipu. Jeho poézia najmä básne napísané už v XXI. storočí má často satirický, ironický a intertextuálny charakter. Hodnota básní je založená nielen na experimente so slovom, rytmom, rýmom, ale aj na prepracovaní známych literárnych motívov a pohrávaní sa s metafyzickými