Ďalšia básnická zbierka Stanislavy Repar je pokračovaním autorkinho básnického výskumu mnohotvárnej identity ženy – ten sa síce naplno prejavil až v zbierkach Nahá v tŕní (2006) a Tichožitia (2011), no jeho stopy sme mohli zaznamenať už v 90. rokoch – v básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) a zbierke Na hranici jazyka (1997, 2000). Trojité Echoechoecho v názve predznamenáva rozčlenenie
...málo presných slov na dosiahnutie silného, aj keď len približného čitateľského účinku. To nepochybne platí aj o poézii Viery Prokešovej; odišla priskoro, zanechala nám rozsahom skromné, no umeleckou hodnotou neprehliadnuteľné básnické dielo. O jej poézii písali mnohí, iba máloktorí sa jej však dokázali priblížiť tak, aby mohla zažiariť vo svojich „rubínových" odtieňoch; s ťaživými, no o to
O titule: Tichožitia sú piatou autorkinou zbierkou. Odhaľuje v nej najintímnejšie polohy človekovej zaujatosti tým druhým (tou druhou) až po prahový bod zraniteľnosti – vzájomnej, ale aj vlastnej. Autorka stavia na neurčitej predtuche a zároveň unikajúcej stope „mystérií“ (partnerskej) lásky, pričom nie je vylúčené ani ich básnické preformátovanie do insitných SMS či sofistikovanejších puzzle.
Kniha Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu s podtitulom Úvahy a štúdie (nielen) o jazykoch poézie je rozdelená do dvoch častí, ktoré na seba nadväzujú iba sprostredkovane. V prvej časti sú zaradené štúdie a eseje, ktoré vznikali postupne a boli priebežne publikované v monografiách a zborníkoch ako ich samostatné kapitoly alebo ako príspevky v odborných a literárnych časopisoch na