SMRT je fascinující sama o sobě. Týká se každé živé bytosti, stejně lidí i stromů. Snad proto vnímáme téma smrti velmi osobně. Jen málokdo se na ni dokáže podívat s nadhledem, z perspektivy života trvajícího miliony let. V tomto kontextu získává smrt zcela jiný význam. Najednou je nezbytným předpokladem vývoje a pokroku. Smrt uvolňuje místo životu, vytváří miliardy příležitostí, a dokonce formuje
SMRŤ je fascinujúca sama osebe. Týka sa každej živej bytosti, rovnako ľudí aj stromov. Snáď preto vnímame tému smrti veľmi osobne. Len málokto sa na ňu dokáže pozrieť s nadhľadom, z perspektívy života trvajúceho milióny rokov. V tomto kontexte získava smrť celkom iný význam. Odrazu je nevyhnutným predpokladom vývoja a pokroku. Smrť uvoľňuje miesto životu, vytvára miliardy príležitostí a dokonca
Stál za kampaňou My sme les, ktorá vzrušila a zasiahla celú krajinu, a jeho filmy videli desaťtisíce divákov. Erik Baláž je vplyvný ochranársky aktivista i vnímavý filmár. O čom však premýšľa, keď sa sám túla divokou prírodou? Čomu venuje svoju pozornosť? Aké otázky si kladie? Odpoveďou je jeho osobná knižná esej Stratená voda, v ktorej nás pozýva na spoločné potulky a rozhovory s prírodou.
Je začiatok mája. Hučiaca riava, napájaná topiacim sa snehom, mení smaragdovú vodu horských plies na bielu penu. Stovky prameňov krištáľovo čistej vody sa v tatranskej divočine postupne zlievajú, aby vytvorili jednu z posledných divokých riek strednej Európy. Keď sa k vode z topiaceho snehu pridajú prudké lejaky, rieka sa rozvodní a berie so sebou všetko, čo jej stojí v ceste. Divočiaca rieka
Za posledných niekoľko tisícročí sa európska krajina zmenila viac ako si dokážeme predstaviť. Vysušili sme mokrade, zregulovali rieky, vyrúbali alebo premenili lesy, vyhubili veľké zvieratá. A predsa, existuje jedno miesto, ktoré sa takmer nemení. Zo skalnatej pôdy pod Kriváňom vyrastá Nesmrteľný les. Jeho vládcami sú stáročné borovice limby a ich večný sprievodca medveď. Život medveďov je tu