Slavný řecký dramatik napsal jednu ze svých úspěšných komedií v letech, kdy tvrdé boje mezi Athénami a Spartou sužovaly obyvatele Peloponésu. Hrdinou hry je athénský vinař Trygaios, který se nikoli na Pegasu, jak by se slušelo, ale na hřbetě smrdutého obřího chrobáka vydá na Olymp, aby u Dia orodoval za ukončení války. Jeho satirický pohled míří na vojevůdce i politiky obou znesvářených zemí,
U nás nejčastěji uváděná komedie starořeckého dramatika patří mezi klenoty antické literatury. Titulní hrdinka hry Lýsistraté přesvědčí athénské, spartské a další ženy z řeckých států, které se účastní Peloponéské války, aby přinutily své muže k uzavření míru. Její nápad odmítnout mužům naplnění jejich erotických tužeb vede po všech peripetiích k vítěznému cíli. Hra vychází v tradičním překladu
Aristofanes sa s obľubou púšťal vo svojej tvorbe do ženských námetov. V nich mohol ľahko zabŕdať do citlivých otázok spoločenského života, akými boli aj náboženstvo a demokracia či problém rovnoprávnosti. Snáď viac ako iní dramatici mal Aristofanes vyhranený názor a vzťah voči iným autorom hier, a zrejme najmenej rád mal Euripida, ktorého vo svojich komédiách viackrát pranieroval. Najväčší
Aristofanes zaujímal kritický pohľad na všedné, opakované stvárňovanie komických scén, ktoré sám odmietal. Hľadal námety, ktorými by sa od iných komikov líšil svojou originalitou a zároveň poukazoval na spoločenské problémy jeho doby. Dlhotrvajúca peloponézska vojna, ktorej zastaveniu nepomáhali ani snahy umiernených politikov o uzavretie dlhodobého mieru, nedala Aristofanovi pri jeho tvorbe
Po víťazných vojnách Grékov nad Peržanmi sa z Grécka stala mocnosť v Stredomorí, ktorá nebola nikým príliš ohrozovaná a zažívala dobu rozkvetu. No jednako vládlo medzi samotnými Grékmi súperenie o dominanciu, ktoré nakoniec v Periklových časoch prerástlo do ukrutnej peloponézskej vojny. Táto vojna nepriniesla ďalšiemu rozvoju miest nič prospešné, iba veľké výdaje na vedenie vojny. I ľudia v
Nespochybniteľný prínos pre kultúru a progresívny vzostup celej Európy mala grécka vzdelanosť, formujúca sa prostredníctvom filozofie. Učenci a vzdelanci zakladali v rôznych oblastiach Grécka filozofické školy, ktoré sa stávali centrami učenosti, výchovy a vzdelania. Taktiež Atény neboli výnimkou a najvýznamnejšie osobnosti gréckej filozofie Sokrates, Platon a Aristoteles, tam mali svoje školy.
Atény si získali slávu a veľkú úctu ostatných miest po víťazstvách nad Peržanmi pri Maratóne, Salamíne a Platajách. Ich demokratické zriadenie bolo pre všetkých vzorom a symbolom slobody. V Aténach bola tolerovaná a znášaná i tvrdá kritika, ktorá sa pred davom ľudí verejne predvádzala v komédiách ich autormi. Medzi najostrejších dramatikov, ktorý neváhal pranierovať i predstavených s najvyšším
V starovekých Aténach na pódiu Dionýzovho divadla pod Akropolou dominovala tragédia. No popri dramatickom umení dostávala priestor aj komédia, ktorá sa objavovala v satyrských hrách po predvedení tragických trilógií, ale aj ako samostatný žáner. A práve komédia bola náplňou tvorby Aristofana, ktorý sa stal najznámejším predstaviteľom starej atickej komédie. V jeho podaní komédie nezaostávajú za
Starořecké "hypotézy" k dramatu. Parodie na sofistickou moudrost, k níž je přiřazena i činnost Sókratova.