Roku 1959 sa Alexander Matuška stal vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV a pracoval tam až do náhleho skonu roku 1975. Na novom pracovisku sa aj on zapojil do výskumných úloh. Ak sa predtým jeho publikovanie odvíjalo od osobných rozhodnutí a vnútornej potreby, odteraz sa riadil ústavnými plánmi. To však neznamená, že si nemohol vybrať tému, tá závisela od ústavného kontextu.
Do druhého zväzku Diela Alexandra Matušku sa dostali štyri knožné publikácie aq to Profily, Štúrovci, Nové profily a Vavríny nevädnúce i séria portrétov slovenských spisovateľov a kultúrnych pracovníkov, od generácie štúrovcov, cez generáciu realistov, autorov Slovenskej moderny až po Matuškových súčasníkovz medzivojnového a povojnového obdobia. K nim sa priraďujú portréty českých, ruských a
Alexander Matuška patrí k zakladajúcim osobnostiam slovenskej modernej literatúry, je jeden z vrcholných predstaviteľov literárnej kritiky a esejistiky na Slovensku v 20. storočí. Do literatúry vstúpil ako 20-ročný poslucháč filozofie v roku 1930 článkom Hra na fujaru a pokrok, v ktorom sa naplno prejavil jeho polemický a iskrivý štýl. Vydavateľstvo TATRAN sa pri príležitosti 100. výročia
Výber z Matuškových statí a brilantných esejí o mravných či nemravných činoch v hraničných situáciách. Matuška nemoralizuje, vie o ľudskom správaní, o zlyhaniach, ale i o nečakanej odvahe. Duchovné kolaborantstvo nie je typicky slovenský problém. Matuška rieši naše „zlyhania“ dané najmä konfliktom slovenský štát verzus SNP, neskôr postojmi tých, ktorí sa zapojili, ale nie celkom, ktorí uverili
Alexander Matuška je známy ako burič a boriteľ ustálených hodnôt a kritik oficiálnych osobností, stotožňujúci sa s postavami idúcimi proti prúdu. V profilových statiach (Sládkovič, Hurban, Štefánik, Hviezdoslav, Vajanský, Rázus, Hronský, Rúfus, Tatarka...) uznáva hodnoty našich klasikov, vzdáva im náležitú úctu, ale vyhýba sa ich okiadzaniu a nechýba polemický náboj. Pri čítaní Matuškových textov