Žena našívajúca záplaty

Žena našívajúca záplaty je treťou poviedkovou knihou Marty Hlušíkovej. Autorka zameriava pozornosť na „malých“, „obyčajných“ ľudí, cez ich príbehy chce rozkrývať čosi univerzálne, prítomné v každom ľudskom živote, a tým naznačiť aj istú podobnosť a blízkosť zdanlivo odlišných osudov. A takisto chce spochybniť pevné hranice medzi „veľkými“ a „malými“, dokonca banálnymi okamihmi či situáciami ľudského života. Jej ústredná poviedka Tvár v dlaniach nie je iba posolstvom fyzického zániku, má v sebe aj nádej pokračujúceho života. Autorka dokáže navodiť atmosféru nádeje a dôvery v ľudí okolo nás. Niekedy nás dokážu vyniesť z duševnej priepasti ľudia, o ktorých by sme to najmenej predpokladali. Hlušíková v poviedkach dokáže túto ubíjajúcu všednosť s nečakaným koncom pozdvihnúť do vyššej filozofickej roviny. Ako poznamenáva Anton Hykisch „postavy z jej próz prežívajú nielen prítomnú chvíľu, ale majú aj svoju minulosť, nevdojak sú aj nositeľmi kontinuity ľudského rodu. Podľa autorky nešťastia vedú človeka k ,našívaniu záplat? na plachte vlastného životného príbehu.“