Šíre more, zástava dymu, sivá diaľava, stúpanie a klesanie lode na vlnách, úzkosť a nádej, ktorú sme v sebe niesli, to všetko si teraz vybavujem, povedal doktor Selwyn, akoby to bolo iba včera. Asi po týždni, oveľa skôr, ako sme rátali, sme dorazili do cieľa. Ocitli sme sa v širokom ústí rieky. Všade boli veľké a malé nákladné lode. Za riekou sa rozprestierala rovina. Všetci vysťahovalci sa zhromaždili na palube a čakali, či sa z prevaľujúcej sa hmly vynorí Socha slobody, lebo všetci mali kúpený lístok do Ameriky. Keď sme vyšli na pevninu, bolo pre nás mimo akýchkoľvek pochybností, že máme pod nohami pôdu Nového sveta, vychýreného mesta New York. V skutočnosti, ako sa onedlho – loď medzičasom dávno odplávala – na našu nevôľu ukázalo, sme pristáli v Londýne. Väčšina vysťahovalcov sa chtiac-nechtiac zmierila so svojou situáciou, podaktorí sa však, napriek všetkým protirečiacim dôkazom dlho držali viery, že sú v Amerike. (ukážka z diela)
Štvoricu silných ľudských príbehov z knihy W. G. Sebalda Vysťahovalci spája nielen téma exilu, zapríčineného turbulentnými dejinnými pohybmi 20. storočia, ale predovšetkým hlboký záujem o ľudskú pamäť a vzťah, ktorý vytvára medzi človekom a miestom. Zároveň sa v nich naplno rozvíja výrazný autorský štýl, balansujúci na pomedzí memoárovej prózy, cestopisu a fotografickej eseje, ktorým si nemecký spisovateľ získal ešte pred svojou tragickou smrťou v roku 2001 pevné miesto v kánone modernej svetovej literatúry.
