Svetobežník bez pasu

Eugen Gindl v úvode knihy píše: Prvý mi Samka Šikeťa, vyučeného debnára z Pukanca, spomenul Julo Satinský. Na túre z Karlovej vsi na Kobylu nad Devínom. Označil ho za prvého, naozajstného slovenského globetrottera. Pretože sa na cestu okolo zemegule nevydal z núdze. Za zárobkom či zo strachu pred zákonom.. Šliapačom zemegule sa stal zo zvedavosti. Z
túžby po poznaní, po dobrodružstve. S predsavzatím: zanechať o svojej anabáze pre slovenských domorodcov svedectvo. Šikeťove cestovateľské denníky sa však stratili. V balíčku z Tanganiky, ktorý po Samkovej smrti doručila pošta jeho bratovi do Pukanca, bolo iba niekoľko osobných vecí. A s nemeckou dôkladnosťou, krasopisne zaznamenaný a oštempľovaný súpis, skromnej pozostalosti po odvážnom cestovateľovi. Kam sa Samkove denníky podeli? Možno by sme ich našli v nemeckom meste Koblenz, kde stojí Múzeum nemeckého kolonializmu. Možno v archívoch cisárskej rozviedky, veď nemecké úrady Samka Šikeťa v Tanganike nielen zatkli, ale aj popravili. Údajne, ako anglického špióna?! Viac sa dočítate v knihe.