Sírny kotol

Karol Horák podobne ako Pavel Hrúz či Pavel Vilikovský svojou predchádzajúcou tvorbou narúšal dobové doktríny socialistického realizmu, lyrizoval a subjektivizoval aj sociálnu tému, neustále skúšal tvarové možnosti diela a demýtizoval viaceré historické osobnosti. Jeho texty však prostredníctvom jazykových hier a formálnych experimentov často skepticky a naliehavo vypovedajú o človeku i spoločnosti, teda nerezignujú na sémantiku diela a (tradičné) hodnoty. V súbore Sírny kotol sa vo zvýšenej miere – v porovnaní s predošlými prózami – vyskytujú animálne motívy: žaba, havrany, sršne, labuť či pes. V navonok triviálnej každodennosti, pri kŕmení mačiek, chytaní fakultnej muchy či prepisovaní vedeckých textov, riešia Horákove postavy existenciálne problémy – samoty, prázdnoty, života a smrti. Horák dramatik sa v nich prejavuje prostredníctvom pozvoľnej gradácie konfliktu, ktorý neraz vyúsťuje do osobnej i kolektívnej katastrofy. Podobenstvo tvorí autor prostredníctvom zvieracieho sveta, ktorý je tomu nášmu, ľudskému, podobný aj vo svojej tragickosti. Napriek tomu nechýba v jeho tvorbe komika, predovšetkým jej ironický, groteskný či absurdný modus. Táto kniha dokumentuje nielen poetologický a slohovo-typologický vývin autora, ale tiež celej slovenskej literatúry od 70. rokov 20. storočia do nového milénia.