Michaela Zakuťanská (1987) je považovaná za autorku s originálnym štýlom a nekompromisným, no humorne ladeným pohľadom na súčasný svet v spoločenských súvislostiach. Spoluzakladateľka Prešovského národného divadla (PND, 2013) sa aktuálne venuje najmä divadelnej a rozhlasovej dramatickej tvorbe. Tvorí a žije v duchu poetiky konzervatívneho anarchizmu (ktorý manifestovala v roku 2004) a ktorý spolu so živelnosťou prešovskej nátury, bytostným intelektuálnym punkom a súčasným jazykom (živým a dramatickým) vytvára z jej textov neobyčajné generačné výpovede.
Prešovskú trilógiu (Drewo a srd, 2017) tvoria tri hry, tragikomédie, ktoré boli napísané pre PND a vo svojej inscenačnej podobe si získali uznanie aj odbornej verejnosti. Teraz vychádzajú v autorkinom knižnom debute.
Single radicals (No, som rád, že už som doma. Ako tu je fajne. – Tak keď prídeš raz za čas, tak je tu fajne.) načrtáva otázky aktuálnej budúcnosti. Mladí ľudia medzi vzťahom a single, medzi twenteens a dospelosťou, medzi východom a západom. Nejde však len o jednu piatkovú noc, ale o filozofickú polemiku hodnôt, viery, boja za ideály a lásku.
Kindervajco (A čo ťa vzrušuje? – Keď počujem ženu nahlas čítať. – Myslíš, že by sme si mohli spolu čítať? – Pozri, ešte to len vyslovíš a už mi stojí.), adresná metafora spoločenských udalostí, je pohľadom na súčasnú generáciu tridsiatnikov. Väčšina z nich má prácu, vlastné bývanie, niektoré dokonca vzťahy. Hranice priateľstva sú definované dôverou, ideálmi, ambíciami, láskou, neverou, intelektom, a to všetko v intenciách malomestskej politiky, ktorá svoju predstavu o umení zhmotňuje do gigantického Kindervajca.
Good place to die (S deťmi... s deťmi je život o niečom úplne inom, však, Soňa. – Je o tom istom, len je s deťmi.), konfrontuje umeleckého génia človeka s geniom loci miesta, Prešova. Človek – Platonov hľadá svoje šťastie a pritom k nemu nachádza cestu pre druhých. Aj v tejto hre sú tematické línie periférium/centrum, ideály/realita, nezmyselnosť života/materstvo podrobované generačnej kritike.
