Prelet medzerami jazyka

Šestnásť súkromných a tajných tlačí Laučíkovho vydavateľstva &, ktoré vychádzali v rokoch 1965 až 1975. Okrem čistého, finálneho textu básní obsahuje kniha aj kompletný prepis tlačí s vyznačením dodatočných autorských zásahov, edičnú a technickú špecifikáciu tlačí a varianty ich textov, edičnú poznámku, ktorá sa usiluje rekonštruovať Laučíkov vydavateľský príbeh a obrazovú prílohu.

Zásluhou básnika, bádateľa a vydavateľa Petra Milčáka sa nečakane otvára pred nami ešte jedna nová knižka Ivana Laučíka, ktorý nás opustil pred dvomi desaťročiami.

Je celkom nová, celkom súčasná. A presne zaznamenávajúca trasy aj časy a spôsob svojho vznikania. Aj dnešné náčrty aj zajtrajšie fragmenty. Presné škrty. Možné použitie. Čo tu platí? Čo je definitívne?

To všetko obsahuje Laučíkov jedinečný počin z rokov 1965 až 1975 ukrývajúci sa pod záhadnou šifrou „&“.(Elektronické možnosti tu ešte neboli.) Viedol ho jasný imperatív a holá nevyhnutnosť: básne nie iba slobodne písať vlastnou rukou ale si ich sám (spolu s bratom Dušanom) tajne preniesť do olovenej sadzby, zalomiť a tajne vytlačiť v pár exemplároch na zákonom aj fízlami prísne stráženom ťažkom tlačiarenskom stroji štátnej tlačiarne v L. M. Prísne tajne a rovno v bruchu molocha cenzúry a všetkých možných komunistických zákazov aj príkazov – od začiatku do konca týmto svojím gestom trvajúc na potrebe aj na nároku na prostriedky otvorenej tvorivej komunikácie.

Svoje vlastné vydavateľstvo „&“ vedie Laučíkov vytrvalý osamelobežecký impulz: n e p r e s t á v a j , pokračuj, urob jedno „&“ k nemu prilož, pridaj ďalšie „&“ a k nemu ďalšie a ďalšie...
Doslova tenkú stránku po stránke, list za listom. Dodnes ich mám a sú tu s nami.
Máme v nich šancu kráčať ďalej v básnikových kľukato neúhybných stopách pochodu po nedozerných ľadových kryhách driftujúcich stále jedným smerom: naopak.

Sú jasným dôkazom, že platné básne a dokumenty polárnikov sa nefalšujú – ale odhaľujú pred nami.
And. „Prelet medzerami jazyka“ vytvára básnikov vlastný jazyk stále znova.
Hovorí nám: „Dýcham / a je to ako čistý šialený hlas / na konci kontinentu.“
A je to číra drsná laučíkovská radosť slobodne žiť & tvoriť.

Ivan Štrpka