Krátke listy jednému mestu

Pôvodné vydanie tejto knižky bolo ocenené čestným uznaním v súťaži Najkrajšie knihy ´88.

Odkedy bol môj otec na invalidnom dôchodku, každé ráno si sadal k písaciemu stolu s odhodlaním, že už konečne napíše tú knihu o Štiavnici. Štyrikrát si posunul stoličku, aby sa mu lepšie sedelo, dva razy narovnal papier v stroji, nadýchol sa a veľkými písmenami napísal ŠTIAVNICA. Potom vstal a napil sa vody. Vzdychol si a začal sa prehŕňať vo veľkej kabele plnej zažltnutých papierov. Začítal sa do nich postojačky, odskočil k telefónu, ktorý nebol pre neho, strčil hlavu do kuchyne, či už rozvoniava obed, a dlho sa pozeral z okna.

Nemohol písať len tak – sám. Sám s papierom. Potreboval ľudí, ktorým by to mohol porozprávať, ktorých by mohol rozveseliť, rozosmiať. Ktovie, čo by povedal, keby si prečítal túto knihu. Nemohla som napísať to, čo by bol napísal on. Ale v jednom by som ho potešila, to viem určite. Popila som litre minerálky, všetky priateľky obvolala, stovky obedov uvarila a sústredene hodiny pozorovala ten najnezaujímavejší dvor na svete. Týchto pár strán som totiž ...