Cesty domov

Valentove krajiny nie sú komplikované a rafinované, nehrozí vám, že sa v nich stratíte, zablúdite. Ale ponoriť sa do nich možno veľmi hlboko. Sú tichým vyzvaním na cestu ak sa po nej vydáte, v tom tichu začujete hlas svojho srdca alebo aj celého vesmíru. Tie snové krajiny sú často akoby prázdne, ale nie pusté a odľudštené. Vždy v nich možno nájsť stopy, cítiť minulú alebo budúcu prítomnosť života, človeka.

Na najsugestívnejších fotografiách akoby už ani nezobrazoval nejakú konkrétnu krajinu, ide skôr o akúsi esenciu krajiny
podobne ako tvorcovia japonských záhrad nás do nej pozýva k meditácii o základných hodnotách života. Sú to ozajstné fotografické básne, či skôr eseje spájajúce do jedného pôsobivého celku poéziu, filozofiu a ešte niečo nepomenovateľné a ťažko zachytiteľné, lebo Ferdinand Valent akýmsi zázrakom vie premietnuť do obrazu krajiny svoje najvnútornejšie sny a túžby.