Básnická zbierka Františka Babaia Ungariae reges

Slovensko-latinská baroková literatúra nadväzujúca na predchádzajúce obdobie humanizmu a renesancie je charakteristická svojím osobitým žánrovým ladením, ale aj bohatosťou jazyka prejavujúcou sa vo zvýšenej rétorickosti a s ňou spojeným vyjadrovaním. Zmysel pre detail sa ukazuje najmä u barokových básnikov, ktorí využitím relevantných básnických výrazových prostriedkov, predovšetkým hromadením synoným, častým využitím metafory, personifikácie, synekdochy alebo alegórie dávajú svojim dielam punc originality a poetickosti.

Význam básnických výrazových prostriedkov sa s o to väčšou silou prejavuje v epigramatických básňach, ktoré sú typické svojou stručnosťou. V našej literatúre si epigram získal obľubu už v období humanizmu a renesancie v dielach takých významných predstaviteľov, akými boli Ján Sambucus, Ján Bocatius alebo Ján Filický. Ani barokoví básnici naň celkom nezanevreli. Príkladom môžu byť štyri básnické epigramatické zbierky z produkcie Trnavskej univerzity, ktorých autorom je jezuita František Babai pôsobiaci v Trnave ako knihovník a katechéta.

Táto práca si za cieľ svojho skúmania vybrala jednu zo štyroch zbierok Františka Babaia s názvom Ungariae reges, básnikovu prvotinu, ktorá prináša básnické portréty 48 uhorských kráľov. Autor sa v nej rozhodol prebásniť historické dielo svojho rehoľného spolubrata Ladislava Turóciho Ungaria suis cum regibus.