90 minút v nebi

Išiel som asi osemdesiatkou, pretože som to tam nepoznal. V aute bolo chladno, a tak som mal schúlené ramená. Kvôli vetru sa človeku zdalo, že je ešte chladnejšie ako v skutočnosti. Vytrvalý dážď sa zmenil na prietrž mračien. Kiežby som už bol v Alvine! Asi o 11:45, krátko predtým, ako som mal prejsť východným koncom mosta, čelne do mňa narazil americký kamión, keď sa vyhýbal cez stredovú čiaru.
Zomrel som osemnásteho januára 1989. O niekoľko minút sa na miesto nehody dostali záchranári. Keď mi nenahmatali pulz, vyhlásili ma za mŕtveho. Prikryli ma plachtou, aby som neupútaval pozornosť okoloidúcich, kým oni budú prezerať zranenia ostatných. Ich prítomnosť som nevnímal, ani nikoho okolo seba.
Keď som zomrel, nešiel som cez dlhý, tmavý tunel. Nevnímal som, že by som sa strácal, ani som sa nevracal späť. Nemal som pocit, že by sa moje telo prenášalo do svetla. Nepočul som hlasy, ktoré by na mňa volali ani nič podobné. Pamätal som si pohľad na most a na dážď, a zrazu ma obklopilo svetlo, také žiarivé, že sa to pozemsky nedá pochopiť ani opísať. Iba takto. A uvedomil som si, že som v nebi.
„Túto knihu mi dal istý môj priateľ okolo polnoci. Okolo tretej ráno som ešte čítal. Príbeh je vskutku inšpiratívny. Rozširuje poznanie a prináša hrejivý a prirodzený pocit istoty.“
Donald Miller, autor knihy Blue Like Jazz (Smutný ako jazz)