Niekedy človek odíde bez toho, aby vedel kam. Stačí nastúpiť do vlaku, ktorý ide najďalej, a dúfať, že na jeho konečnej sa možno začne nový život.
Ida si do batoha vloží notebook, vezme otlčený kufor po mame, do uší AirPody a odchádza z mestečka, v ktorom prežila celý svoj doterajší život. Bez veľkého lúčenia. To jej nikdy veľmi nešlo – veď pred dvoma mesiacmi nedokázala prísť ani na matkin pohreb. Na stanici si jednoducho vyberie vlak s najvzdialenejšou konečnou. Ten ju odvezie až na ostrov Rujana.
Ida však nedokáže utiecť pred tým, čo si nesie v sebe. Zúrivosť, smútok, výčitky a pocit viny ju sprevádzajú aj pri Baltskom mori. Myslí na svoju sestru Tildu a podobne ako ona kedysi v bazéne hľadá úľavu vo vode. Vrhá sa do studeného mora a pláva dovtedy, kým jej nezostanú sily ani na bolesť.
Potom stretne Knuta a Mariannu. Manželia ju prijmú s nenútenou ľudskou srdečnosťou a do Idiných dní pomaly vstupujú obyčajné veci – teplé ranné žemle, prechádzky lesom, spoločenské hry a večerná práca v krčme. A tiež Leif, ktorý si nesie vlastné rany a vlastný hnev. V jeho blízkosti sa život zrazu zdá o trochu ľahší, teplejší a znesiteľnejší.
Práve keď Ida začína veriť, že by na ostrove mohla nájsť svoje miesto, prichádza správa, ktorá znovu otvorí všetko, pred čím sa pokúšala utiecť. Tentoraz sa musí rozhodnúť: odísť znova, alebo konečne zostať?
Sila vetra 17 od Caroline Wahl je citlivý román o strate, smútku a pocite viny, ale predovšetkým o ľuďoch, ktorí nám niekedy celkom nenápadne pomôžu vrátiť sa k životu. Príbeh o úteku na koniec železničnej trate a o poznaní, že nový začiatok nemusí znamenať zabudnúť – možno stačí nájsť miesto, kde už človek nechce utekať ďalej.
