Udalosti, ktoré sa odohrali v Černobyli 25. apríla 1986, znamenali zvrat v dejinách. Atómová katastrofa nezmenila len celosvetové vnímanie jadrovej energetiky a vedy, ale aj náš postoj k ekológii. Opustené domy a detské ihriská za ostnatým drôtom tridsaťkilometrovej vylúčenej zóny, vrakoviská kontaminovaných vozidiel a helikoptér, orná pôda pod prívalmi čierneho dažďa, to všetko nám bude navždy pripomínať nebezpečenstvo neviditeľného zabijaka – radiácie.
Černobyľská havária predstavovala aj kľúčový faktor pri kolapse Sovietskeho zväzu a jeho porážke v studenej vojne. Pre Moskvu to bola nielen environmentálna a vedecká katastrofa, ale najmä politická a finančná. Celkové náklady sa vyšplhali na 18 miliárd rubľov – dobový ekvivalent 18 miliárd dolárov – a Černobyľ nimi dorazil ekonomiku, ktorá bola aj bez neho na pokraji zrútenia. Havária a jej následky naplno ukázali, že sovietsky štát je kolos stojaci na prehnitých nohách klamstiev.
Celú pravdu o tom, čo sa v tú noc začalo v reaktorovni 4. bloku Atómovej elektrárne V. I. Lenina, až doteraz nik nevyrozprával. Novinár Adam Higginbotham obetoval dve desaťročia života rozhovorom so svedkami a práci s archívnymi materiálmi, aby nám predložil túto drámu v celom rozsahu. Začítame sa do spomienok obyvateľov strateného sveta vnútroštátnych pasov, tajnej polície, dlhých radov na potraviny a hrdinského sebaobetovania za vlasť. Vysoko cenená Polnoc v Černobyli je špičková literatúra faktu, ktorá opisuje skazu impéria, hrdinstvo jednotlivcov a zúfalo dômyselné improvizácie, ktorými sa spoločne snažili bojovať proti novému nepriateľovi.
Z anglického originálu Midnight in Chernobyl (Bantam Press, New York 2019) preložil Patrick Frank.
Ukážka z textu
Trosky rozhádzané po celom okolí však menili elektráreň a jej areál na rádioaktívne mínové pole. Štvrtý blok mohol byť smrteľne nebezpečný pre každého, kto sa k nemu čo i len na okamih priblíži. Dostať sa tak blízko, aby mohli zakryť reaktor alebo ho dokonca hasiť – či už penou, alebo vodou ako vo Windscale pred necelými tridsiatimi rokmi – bolo skrátka nemožné. Nik z komisie však nenavrhol nič, čo by zadusilo oheň na dne reaktora. Legasov sa zdesene obzeral okolo seba: Politici sa nevyznali v jadrovej fyzike a vedci a technici boli priveľmi paralyzovaní, aby dospeli k akémukoľvek rozhodnutiu. Všetci vedeli, že sa musí niečo urobiť – ale čo?
Z reaktora sa valili husté mraky rádionuklidov a experti v Bielom dome sa nevedeli zhodnúť ani na tom, či evakuovať Pripiať. Prieskumníci civilnej ochrany už od obeda pravidelne merali radiáciu v meste a prinášali znepokojujúce správy. Na Ulici lesov Ukrajiny necelé tri kilometre od reaktora namerali popoludní 0,5 röntgena za hodinu, do večera to však stúplo na 1,8 r/h. Boli to desaťtisícnásobky normálnych hodnôt, no námestník ministra zdravotníctva ZSSR trval na tom, že stále nepredstavujú bezprostredné riziko pre obyvateľov. Podráždene zdôrazňoval, že aj pri stále utajovanom nešťastí v Majáku v roku 1957 nik nekázal obyvateľom opustiť tajné mesto. „Ani tam nikoho neevakuovali!“ volal. „Tak prečo tu?“
