Bleší cirkus

O blšom cirkuse písal v knihe poviedok Pražská dobrodružství pred sto rokmi Egon Erwin Kisch. Teraz o ňom píše Jan Pavel. Navonok ho obaja poňali inak: Kisch ako zábavu, jarmočnú kuriozitu, mierne bizarnú atrakciu pre deti; Pavel ako tiesnivú prechádzku vlastným osudom, hľadanie samého seba v labyrinte, v ktorého srdci sa škodoradostne podpichujú láska a smrť. V jednom sa však zhodnú: blší cirkus vždy riadi niekto iný. Tak ako v mnohých prípadoch naše životy. Nevyrástli sme z ničoho, sme ako konáre v korunách stromu s hrubým kmeňom a koreňmi hlboko v zemi. Rezonuje v nás nielen súčasnosť, ale aj minulosť a to niekedy brutálnou, neľútostnou silou. Zostáva jediné: dať si dole ohlávku, hoci aj pozlátenú, a zmiznúť z tohto cirkusu čo najrýchlejšie preč - k sebe samému. Zbaviť sa závislosti, prestať prijímať a odovzdávať vinu. Narovnať sa a byť už iba sám sebou.