Tridsiatnik Martin Komínek sa už dlhé roky snaží získať finančnú podporu od Literárneho inštitútu na napísanie svojho Veľkého románu, ako pateticky sám nazýva knihu, na ktorej pracuje. Keď mu jedného dňa Inštitút udelí dotáciu, nedokáže tomu uveriť. Bude schopný skonsolidovať svoje tvorivé schopnosti a má skutočne kapacitu na to, aby napísal plnohodnotné beletristické dielo, ktoré bude mať čo povedať nielen hŕstke jeho najbližších intelektuálnych kamarátov? Záhadné udelenie grantu naruší dennú rutinu jeho ležérneho kaviarenského života. Nielen preto, že musí začať knihu skutočne písať, ale aj preto, že sa nad jeho dotáciou začnú zlietať všetci jeho veritelia, krčmoví kamaráti, chudobní umelci a podvyživení vydavatelia.
Veľký román je literárna gangsterka o dejinách slovenskej literatúry a kultúry, ale aj obraz obdobia komunizmu so všetkými jeho konzekvenciami smerom k súčasnosti, dráma medzi generáciou rodičov, ktorá dodnes spomína na normalizáciu ako na staré zlaté časy a generáciou ich detí, ktoré tento režim považujú sa neželané dedičstvo.
Čo tam píšeš?
Predstavu, že sa bude vlastnej matke zdôverovať s niečím takým intímnym, ako je jeho literárna tvorba, považuje za vrcholne perverznú. Od skorej puberty mal pocit, že si so svojimi rodičmi nemá čo povedať. Nezdôveroval sa im už dlhé roky, ani keď ešte žil v tomto byte. Rozprávať sa s matkou o čomkoľvek, navyše po tom, čo sa viac ako desať rokov vôbec nevideli, je pre neho absurdné. Hana sa však tvári, akoby odišiel len včera, a vyžaruje zo seba materskú prívetivosť a nehu. Martin nevie, ako má reagovať.
Zameriavam sa na obdobie normalizácie, vykokce.
Hana prikyvuje, akoby rozumela, čo hovorí, sama však slovo normalizácia nikdy nepoužila, v románoch od Danielle Steelovej ho tiež nečítala a nechápe ani jeho historicko-politologický kontext.
Chcel by som napísať knihu, ktorá konečne adekvátne a s patričným dosahom zobrazí zvrátenosť komunistického režimu. Doposiaľ tu nič také nevzniklo. Mali by sme mať knihu, ktorá na celospoločenskej úrovni otvorí diskusiu o tejto dobe a raz a navždy sa vyrovná s jej démonmi, vyklopí Martin nacvičené frázy.
Takto dobre to nesformuloval ani do žiadosti na Literárny inštitút, je prekvapený, ako to z neho pekne vypadlo. Hana si k stolu donesie tanier s pirohmi a prisadne si k nemu.
Nie všetko za komunistov bolo zlé. Ľudia, čo chodili do roboty a hľadeli si svojho, sa nemali zle. Boli sociálne istoty.
