Žijeme v dobe prostriedkov. Sú všade: dopravné prostriedky, informačné prostriedky, čistiace prostriedky. Sme úplne obkolesení vlastnými výtvormi. Takmer všetok svoj čas trávime v budovách. A strop veru nie je nebo. Svetlo nie je slnko. A klíma nie je vietor. Ba čo viac, približne polovicu svojho bdelého času strávime pred obrazovkami počítačov, mobilov alebo televízorov. Hodiny a hodiny venujeme svoju pozornosť virtuálnej realite, informáciám, ktoré nám dôkladne predžuli a pripravili iní ľudia.
Chýba nám príroda: voda, lesy, oblaky, vietor. Chýba nám aj tichý vesmír ukrývajúci sa v našom vnútri: v hluku médií a v každodennom pracovnom zhone často nedokážeme začuť jemné signály svojho tela. Potrebujeme sa opäť dostať bližšie k sebe samým. Ako to však urobiť? Odpovedať na túto otázku sa snaží kniha, ktorú práve držíte v rukách.
Ján Markoš, šachový veľmajster, lektor kritického myslenia a autor bestselleru Sila rozumu je výnimočným autorom, ktorý zrozumiteľným jazykom spája filozofiu, históriu a vedecké experimenty. V ôsmych kapitolách skúma kľúčové témy, týkajúce sa tela, zázraku empatie, spánku a vedomia, hraníc ľudskej slobody, času. Dotýka sa aj ťažkých tém. Skúma, aké to je, keď človek vážne ochorie. Aké to je, keď človeku niekto blízky zomrie. A napokon hľadá, či je vo svete niečo, čo máme právo nazývať posvätným.
Na stránkach knihy sa pred nami postupne vynárajú kontúry ľudského sveta, sféry, v ktorej veda nemá absolútnu autoritu. Tento svet je naším domovom.
