Dobrodružstvo, ktoré zažili v zakliatom kláštore, ich poznačilo. Najradšej by na to krviprelievanie zabudli. Lenže keď sa Adam Šarkan a Zuzka Kráľovičová pridajú k Pavlovi Dobšinskému na ďalšej výprave za ľudovými povesťami, do ich životov znovu vtrhne temnota. Dolapenie zvráteného vraha spustí lavínu udalostí, ktoré Šarkana prinútia siahnuť po zbrani a oživiť v sebe inštinkty lovca ľudí.
Medzitým na Gemer prichádza niekoľko podivuhodných cudzincov. Sikulský šľachtic, jeho tajomný pobočník z čias vojny v Mexiku a turecký vzdelanec sú po prevratnom archeologickom náleze v dolnom Podunajsku na stope ďalšieho pokladu. Ten by údajne mohol prebudiť sily, čo sa vymykajú ľudskému chápaniu, a zmeniť tvár sveta. Cesty oboch skupín sa čoskoro pretnú.
V druhej časti cyklu Šarkanove poklady sa opäť splieta mysteriózny príbeh s takmer westernovým dobrodružstvom v prostredí Uhorska v druhej polovici 19. storočia.
Ukážka:
Nurettin naplnil speneným nápojom pánovu šálku. Orhan ju s takmer nábožným výrazom chytil medzi končeky prstov, no práve keď si ju opatrne priložil k perám, vonku sa rozľahla vzrušená vrava a zazneli náhlivé kroky.
„Efendi!“ zvolal známy hlas. Chlopňu stanu odhrnula opálená svalnatá ruka s vybíjaným koženým nátepníkom a dnu vošiel Enver Surgut. Musel pritom hlboko skloniť svoju bohatiersku postavu – bol najmenej o hlavu vyšší než územčistý, zavalitý Orhan. „Nerád ťa ruším pri odpočinku, efendi, ale verím, že mi odpustíš. Nesiem dobré správy.“
„Nebodaj ste našli vchod?“ vyhŕkol Orhan a oči za okrúhlymi sklami okuliarov mu zažiarili.
„Alah je veľký, áno, podarilo sa! Chlapi kopali pozdĺž stien, ako si kázal, a uprostred druhej narazili na veľkú kamennú platňu. Keď ju odtisli, ukázal sa za ňou priestor. Nečakane veľký priestor, musím povedať. Plný vecí.“
Orhanov úsmev zvädol. „To hádam nie! Vy ste hrobku otvorili v mojej neprítomnosti? Dúfam, že ste sa ničoho vnútri nedotkli!“
„Nie, nie, len sme odsunuli ten kamenný blok. Nikto do komory nevkročil, aj keď sa tam kopáči chceli hneď nahrnúť a snoriť po cennostiach. Odohnal som ich, jedného som aj počastoval pažbou po papuli a postavil som k vchodu Mehmeda. Cez neho neprejdú.“
Mehmed bol Enverov mladší brat, taktiež bývalý vojak, mlčanlivý, odmeraný a nečitateľný, ale Enver ručil za jeho oddanosť a spoľahlivosť. Orhan doposiaľ nenašiel dôvod o jeho slovách pochybovať.
„Dobre teda,“ uvoľnil sa Orhan a sklonil zrak ku káve. Vysrkol asi polovicu naraz a na okamih slastne privrel oči. Potom šálku odložil na nízky stolík a vstal. „Poďme, horím nedočkavosťou.“
