íše sa rok 1936. V očiach pätnásťročného Stephana Neumana sú nacisti len hluční grobiani. Stephan pochádza z vplyvnej židovskej rodiny a je nádejným autorom divadelných hier. Chlapcovou najlepšou kamarátkou je matematicky nadaná Žofie-Helene, kresťanka, ktorej matka vydáva pokrokové protinacistické noviny. Ovládnutie krajiny Hitlerom dvojicou otrasie. Svetielko nádeje sa objaví v podobe Truus Wijsmullerovej, členky holandského odbojového hnutia. Truus pašuje židovské deti z nacistického Nemecka do krajín, ktoré sú ochotné sa o ne postarať. Keď pomoc ponúkne aj Veľká Británia, odváži sa priblížiť k Adolfovi Eichmannovi, mužovi, ktorý sa podieľal na konečnom riešení židovskej otázky. Truus bojuje s časom. Každým dňom je čoraz nemožnejšie zachrániť takých, ako je Stephan, jeho malý brat Walter či Žofie-Helene.
Román Posledný vlak do Londýna je inšpirovaný skutočným úsilím Holanďanky Geertruidy Wijsmullerovej-Meijerovej, ktorá v roku 1933 rozbehla misiu Kindertransport a zachraňovala deti po menších skupinách. Dodnes ju svet pozná ako tetu Truus.
Z anglického originálu The Last Train to London (Harper, An Imprint of HarperCollins Publishers, USA 2019) preložila Zuzana Gašparovičová.
Ukážka z textu
Truus sledovala v spätnom zrkadle, ako sa vzadu mihá svetelný lúč. Nedalo sa rozpoznať, čo vojaci robia. Pustila volant, ktorý pevne zvierala, a položila si ruky na sukňu.
„Nehýbte sa, dievčence,“ zašepkala. „Nevyliezajte von.“ Vďakabohu, že boli také drobné. Drobné a vychudnuté na kosť.
Strážnik sa vrátil dopredu. Truus v bočnom zrkadle videla, ako jeho spoločník so zbraňou v ruke starostlivo skladá prikrývky. Znova položila ruky v rukaviciach na volant.
„Prekvapuje ma, pani Wijsmullerová, prečo máte so sebou toľko prikrývok,“ poznamenal vojak chlapčenským hlasom. Úbožiak musel stáť celú noc na zime a brániť ľuďom opustiť krajinu, v ktorej ich nechceli. Vyrástol tu a veril v ňu. Keby Truus mala deti, určite by ich učila milovať Holandsko. Strážnik bol len mladý, naivný chlapec, ktorý si plnil svoju povinnosť.
„Zoberte si každý jednu,“ navrhla mu. „Takýto studený májový večer sme už dávno nemali.“
Mladík sa vrátil k svojmu spoločníkovi, ten vzal dve prikrývky a položil ich nabok.
„Ďakujeme, pani Wijsmullerová. Je veľmi chladno. Aj vy by ste si mali obliecť kabát.“
Truus prikývla, ale kabáta sa ani nedotkla. Druhý strážnik opäť prešiel k zadnej časti auta.
Prvý strážnik sa spýtal: „Nebude vám prekážať, keď vyprázdnime celý kufor?“
