Debutová zbierka poézie a textov piesni od Petra Cingela, textára z Turca, ktorý napísal texty pre kapely ako TEAM, Horska chata, Off, Targo... a interpretov ako Juraj Hnilica, Bobo Kantor, Jaro Gažo, Roman Révai, Slávka Sudorová...
V čase, keď je poézia často buď experimentálne uzavretá sama do seba, alebo naopak príliš doslovná, prichádza zbierka Nočné piesne. Je pohľadom do textárskej aj básnickej tvorby autora. Peter Cingel je básnikom noci. Nie tej romantickej, ale tej, ktorá ťa prinúti pozerať sa do stropu a počúvať vlastný tep. Tej skutočnej – tichej, neúprosnej, odhaľujúcej. Noc je v jeho textoch priestorom pravdy. Jeho poézia kráča po hrane medzi vierou a pochybnosťou, medzi túžbou po svetle a fascináciou tmou. Hľadá odpovede, ale viac než odpovede ho zaujíma samotné hľadanie. Je to pútnik vnútorného sveta. Muž, ktorý sa nebojí priznať slabosť.
Ktorý vie, že bolesť je dôkazom života. Jeho básne nie sú výkrikom do sveta. Sú šepotom do vlastného srdca. Noc tu nie je len kulisa. Je to priestor pravdy. Ticho je stav, v ktorom začína krik myšlienok. Toto nie je zbierka básní o noci. Je to zbierka básní, ktoré vznikli, keď noc nedovolila spať. Zbierka Nočné piesne je intímne, existenciálne vyznanie človeka, ktorý sa nebojí pýtať. A najmä – nebojí sa odpovedí, aj keď bolia.
Brieždenie
Slnečný lúč ti prebleskol cez rozcuchané vlasy, plné piesku a rozdrvených mušličiek.
Svitá a farba, doposiaľ tak dobre skrytá, vyrastá do krásy, odomyká život kľúčom vystlaným z túlavých nočných cestičiek.
Potichu červenajú zore... od hanby,
že prerušili štebotom tvoje tiché sny.
A vietor rozčeril zas modré more,
zatiaľ čo pery cítia dotyk prosebný.
„Vstaň, už čaká nás nový deň.“
Jane
Po tvári kreslia čiary kryštáliky soli,
aby v tichu zmizli v kalužiach.
Čo iní necítia, teba strašne bolí
to iní nevidia, keď skrývajú strach.
Pod slzami neba ukrývaš svoj smútok,
zajtrajšok možno všetko otočí.
Prší... a preto nik nevie, ako ti je ľúto, kým sa ti nezadíva priamo do očí.
Ani čas ti nevysušil slzy,
nevrátil úsmev a nevyrovnal vrásky na tvári.
A vždy, keď hľadíš späť, tak veľmi mrzí
každý premárnený deň,
prespatá noc,
každý nesplnený sen
a ešte viac – spomienka na ten, čo sa vydaril.
Viem, že stále veríš,
že znovu pohladí ťa jeho smiech a zbadáš jeho tieň.
To neboli kroky, iba prievan...
Zabudni... ach, Jane.
Hľadanie svetla
Slnko, tá obrovská ohnivá guľa,
ten peniaz, čo rokmi stúpa na cene,
olizovalo už tak zo zvyku
tisíce problémov,
radostí a smútkov nás bytostí,
náhliacich sa uchmatnúť
posledné teplé zvyšky jesene.
Len pár zvláštnych osudov kráčalo pomaly, akoby oproti, cítiac už zimu života.
Pokorných a vyrovnaných.
V očiach pokoj a clivota.
Nechcú nič, len prosia... o pár dní,
kým utriedia svoje spomienky
a upracú sny trčiace z povaly duše
a dávno odložené myšlienky.
