William už neraz myslel na samovraždu, veď, nakoniec, komu to aspoň raz v živote neprebehlo hlavou? Po ničom inom netúžil viac, než zatvoriť oči a nikdy ich neotvoriť. Mať pokoj od všetkého. Od všetkých. Nemôcť nikdy zaspať je darom a zároveň prekliatím. Touto danosťou bol na planéte obdarovaný každý ctihodný občan. Ako malý býval William nesmierne šťastný, že nemusí vykonávať tú čudesnú činnosť, o ktorej síce tušil, že kdesi v hĺbke vedomia stále existuje, no nikdy ju nevyskúšal. Vôbec mu nechýbala. Neustále bol v pohybe, užíval si všetko, čo mu život ponúkal. Necítil únavu. Žil rýchlo a úplne na doraz.
No čím bol starší a čoraz vyčerpanejší z každodennej driny v práci, začala sa v jeho duši rozvíjať nebezpečná túžba. Kiežby niekedy nemusel pohnúť ničím na svojom tele, kiežby tak dokázal oddychovať. Spánok sa ho snažil potajomky premôcť. William však nevedel, ako na to. Nepoznal postup. Túžil aspoň raz v živote zakúsiť neopísateľný pocit voľnosti…
Keď dovŕšil dvadsať rokov, pod kožu mu vpichli tekutinu. Tá zastavila jeho fyzické starnutie. Preto planétu obývali len samí krásni mladí ľudia. Rodiny, ktoré žili v manželstve takmer už veky, neboli obmedzované počtom detí. Krajina však nebola napriek tomu nikdy preľudnená, za čo mohli hlavne samovraždy, vraždy, často i neplodnosť. I keď zdanlivo vyzeralo všetko prekrásne a jednoducho, počatie i samotné prežitie sa vždy rovnalo veľkému zázraku a bolo hodné nespútanej oslavy.
