Rozprava o kolonializme

Druhá svetová vojna nastavila krivé zrkadlo dovtedajšiemu európskemu vnímaniu slobody, rovnosti a bratstva. Aimé Césaire bol jedným z tých, ktorí sa vo frankofónnom svete podpísali pod spoločensko-umelecké hnutie négritude. Jeho zmyslom bola nová historická epocha, taká, v ktorej by sa ideály humanizmu a rovnosti rozšírili na všetkých ľudí. Toho nevyhnutnou podmienkou bolo prekonanie kolonializmu a koloniálneho myslenia. K slobode, rovnosti a bratstvu pridal aj potrebu identity.

Aimé Césaire (1913 2008), básnik, spisovateľ, filozof a politik z karibského Martiniku, sa stal tvárou novej epochy dekolonizácie a najvýraznejšou postavou hnutia, ktoré si vytýčilo za cieľ vrátenie dôstojnosti africkej identity. Ako súpútnika surrealistickej revolúcie ho André Breton nazval negre fondamental. Césairova Rozprava o kolonializme, ktorá vznikla v roku 1950, je bravúrnou obžalobou pokrytectva humanizmu západného sveta, a zároveň manifestom oslobodenia. Po prvý raz v dejinách bola s plnou silou obhájená hodnota a rovnocennosť čiernych kultúr. Tým sa Rozprava o kolonializme stala jedným z najväčších diel svetovej antikoloniálnej literatúry.