Svätý Silván (1866 – 1938), pravoslávny mních a svätec.
Život prežil v kláštore na Svätej hore Atos.
Kniha má charakter komiksu čím sa veľmi hodí pre staršie deti a mládež. Nech však neodradí pri jej výbere ani dospelého čitateľa, lebo rovnako obohatí aj jeho. Jej obsah je nadčasový.
V desiatich kapitolách sú uvedené pri jednotlivých vtipných a výstižných kresbách myšlienky sv. Silvána a niektorých púštnych otcov. Svätý mních k nám hovorí ako ten, kto poznal Boha a dlho kráčal po jeho cestách, preto má moc oslovovať ľudské srdcia a vovádzať ich do Božích tajomstiev. Ak budeme čítať myšlienky sv. Silvána so snahou o zmenu svojho postoja k Bohu a životu, určite sa dostaví.
Svätý Silván, bol pravoslávny mních a svätec. Narodil sa v roku 1866 v Tambovskej gubernii v Rusku. Vyznačoval sa veľkou fyzickou silou. Vo svojej mladosti vykonal niekoľko nerozvážností, podliehal pýche a hrubosti. Po vojenskej službe, ktorú odslúžil v Sankt Peterburgu, radikálne zmenil spôsob života. V roku 1892 odišiel na Svätú horu Atos. Vstúpil do ruského monastiera sv. Panteleimona – pravoslávneho kláštora Bol novicom, prijal meno Simeon a v roku 1896 sa stal mníchom.
S príchodom do kláštora začal s ťažkou prácou na sebe samom, čo znamenalo žiť v kélii – veľmi skromne zariadenej mníšskej cele, veľa sa modliť, pôstiť, bdieť, často sa spovedať a prijímať Eucharistiu, čítať duchovnú literatúru a ďalšie. Celý život žil ako obyčajný mních na Svätej hore. Zomrel 24. septembra 1938. V pravoslávnej cirkvi sa slávi jeho pamiatka 11. septembra podľa juliánskeho kalendára (v greoriánskom kalendári to je 24. september).
U mnícha Silvána sa prejavovali mimoriadne charizmy – dar proroctva, rozlíšenia duchov, schopnosť čítať v ľudských srdciach, dar uzdravovania. Pritom z najbližších bratov si málokto uvedomoval jeho svätosť a múdrosť, mnohí nič netušili o jeho mystických skúsenostiach a poznaní Božích vecí. Nemožno im to zazlievať, keďže Silván žil medzi nimi tak nenápadne a prosto, ako len mohol. Pritom ho vyhľadávali mnohí mnísi i ruskí pútnici, medzi nimi boli tiež vzdelanci i cirkevní hodnostári. Šírila sa jeho povesť starca. (Starec je duchovný učiteľ, vodca na ceste kresťanskej dokonalosti.)
Zachovalo sa nám svedectvo istého známeho kazateľa a uznávaného muža modlitby z Kaukazu, ktorý opakovane navštevoval mnícha Silvána. Bol tak ohromený jeho skúsenosťou duchovného života a múdrosťou, že už ku koncu svojho pobytu na Atose ani nechcel odpovedať na otázky Silvánových spolubratov. „Neviem, čo by som vám k tejto veci povedal. Máte tu Silvána, musíte sa spýtať jeho,“ odpovedal raz otcovi Benjamínovi, vzdelanému mníchovi. Tým ho uviedol do úžasu. Otec Benjamín mal síce Silvána rád, ale pre svoju intelektuálnu prevahu k nemu prechovával len akúsi zhovievavú blahosklonnosť. Nikdy mu ani nenapadlo obrátiť sa na Silvána s prosbou o radu.
Iní spolubratia sa pohoršovali, keď bol Silván vyhľadávaný vzdelancami a teológmi. Jeden vážený mních sa raz nezdržal a opýtal sa návštevníka-teológa priamo: „Nechápem, ako je možné, že práve vy, ľudia z univerzít, chodíte za Silvánom, prostým, negramotným vidiečanom! Či vari na Atose nežijú inteligentnejší ľudia?“ Dostal odpoveď: „Životná múdrosť predsa nie je o vzdelaní.“
Nie dlho pred svojou smrťou si začal zapisovať svoje myšlienky a duchovné skúsenosti. Tieto jeho zápisky objavili jeho spolubratia až po jeho smrti. Až vtedy všetci žasli aký bol brat Silván. Bol mníchom netušenej duševnej hĺbky a svätosti.
Svätý Silván o mníšskom živote
Denný režim má svoj pravidelný rytmus v striedaní modlitby a práce, čo vychádza z tradície púštnych otcov. Sv. Silván z Atosu vysvetľuje život mníchov takto: “Svet verí, že mnísi sú jedna neužitočná rasa. Nechápe, že mních je ten, čo sa modlí za celý svet. Nevidí jeho modlitby a nevie s akým milosrdenstvom ich Pán prijíma. Mnísi vedú tvrdý boj proti žiadostivostiam a pre tento ich zápas sú milí Bohu. Pán je nám veľmi blízko, bližšie ako vzduch, čo dýchame. Vzduch vojde do tela a príde až k srdcu, ale Pán je vo vnútri srdca človeka. Hľa, naša radosť: Pán je s nami a v nás. Aj keď je mních zaneprázdnený pozemskými vecami (potrebnými na zabezpečenie živobytia), po celý čas horí jeho duch láskou k Bohu. Tiež keď pracuje rukami, aj vtedy zostáva mysľou v Bohu. Mních pokoruje svoju dušu a pokorou ďaleko vyháňa od seba nepriateľa a aj od tých, čo ho prosia o modlitby.”
